Milan Lasica

Ako mladý chlapec, už je to za nami…. Milí priatelia, touto parafrázou na, aspoň pre mňa prenádhernú pieseň Čerešne, ktorej je autorom, by som si rád zaspomínal a svojím novým článkom vzdal hold slovenskému hercovi, humoristovi, dramatikovi, prozaikovi, textárovi, režisérovi, moderátorovi a spevákovi, pánovi Milanovi Lasicovi. V pondelok 19. júla 2021 ráno Slovensko zasiahla smutná správa. Pán Lasica v nedeľu 18. júla 2021 vo veku 81 navždy opustil tento svet. Nerád píšem do Klubčíka o smutných témach, ale keďže pán Lasica bol výraznou osobnosťou slovenskej kultúry, rozhodol som sa, že to poruším a že o ňom napíšem článok. Tak vám prajem príjemné čítanie.

Ako som povedal, pán Lasica bol veľkou osobnosťou slovenskej kultúry, preto si myslím, že si moju a nielen moju pozornosť určite zaslúži. Úvodnou parafrázou som vám chcel naznačiť, že ako malý chlapec som rád sledoval v televízií programy dvojice Lasica- Satinský. Bavil ma ich humor, scénky a aj pesničky, ktoré s nimi spieval ďalší skvelý herec, spevák a humorista Jaroslav Filip. Rád si tieto programy v reprízach občas pozriem aj dnes. Doma máme asi 4 platne. Čo sa týka piesní, páčia sa mi piesne ako napríklad V našej obci, Do batôžka, V jedálnom vozni, Sága rodu Forsythovcov, alebo už spomínanú pieseň Čerešne, ktorú napísal pre pani Hanu Hegerovú, ktorá žiaľ už tiež nie je medzi nami. Toľko na úvod, vráťme sa k článku.

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Navštevoval Prvú jedenásťročnú strednú školu v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia začal vystupovať v Tatre Revue, kde spolu s Júliusom Satinským predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch 1964 – 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie, v rokoch 1967 – 1970 bol členom Divadla na korze v Bratislave, ktoré bolo zatvorené a Lasica a Satinský dostali zákaz umeleckej činnosti. Ďalej pôsobil vo viacerých divadlách – v rokoch 1970 – 1972 v divadle Večerní Brno, 1972 – 1978 v spevohrách Novej scény v Bratislave a od roku 1978 bol členom činohry Novej scény v Bratislave. Od roku 1982 bol umeleckým šéfom Štúdia S, kde neskôr pôsobil ako riaditeľ.

Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od 1966 v Divadelnom štúdiu, čo bolo odjakživa ich veľkým snom.

Doba však snom nepriala. V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli odvážnej kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť. Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti.

Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jana Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“

Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77. Dokument s oficiálnym názvom: „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo chtiac – nechtiac, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil, Štátna bezpečnosť ho naopak evidovala ako preverovanú, čiže nepohodlnú osobu.

Patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem a Zlaté časy. V jednom z posledných rozhovorov v júni 2021 priznal, že počas pandémie koronavírusu mu síce chýbali diváci, avšak viac mu chýbala možnosť stretávať sa v kaviarňach s priateľmi. Lasica bol členom evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Keď mal dvadsaťdva rokov oženil sa s herečkou Zorou Kolínskou. Svadbu mali v deň jej promócie na Vysokej škole múzických umení. Po ôsmich rokoch sa rozviedli. S druhou manželkou, o vyše osem rokov mladšou Magdou Vášáryovou, s ktorou sa oženil na jeseň 1980, mal dcéry Hanu a Žofiu.

Začínal písaním autorských dialógov a scénok pre seba a svojho partnera Júliusa Satinského, v ktorých porušoval všetky pravidlá realistického divadla. Vo svojej dramatickej tvorbe si bral za vzor českých komikov Voskovca a Wericha. Komika Lasicu a Satinského je založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune až do absurdna, čo im umožňuje dosiahnuť aj veľmi svojský prístup k jazyku. Absurdná poloha ich textov však nemá byť únikom z reality, ale skôr zvýraznením a upozornením na prázdnosť jazyka a nebezpečenstvo konvenčného myslenia. Tieto texty tiež neostávajú bez skeptického pohľadu na slovenskú mentalitu. Písal najmä texty piesní a naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders. Milan Lasica zomrel 18. júla 2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Dospieval skladbu Ja som optimista, keď náhle počas klaňačky odpadol a nepodarilo sa ho oživiť, príčinou úmrtia bola náhla porucha srdcového rytmu.

Možno niektorí a možno všetci so mnou nebudú súhlasiť, ale je to iba môj názor, ale tu by som si dovolil poznamenať, že mal peknú smrť. Umrel tam, kde to miloval, na javisku. To nevymyslíš! Tiež, by som chcel tak odísť, na nejakom dobrom rockovom koncert. Ale na ja mám na odchod ešte čas. To mi len tak napadlo. Uvidím, či sa mi to splní, ale bolo by to krásne. Na záver tohto článku mi dovoľte zareagovať s vtipom mne vlastným. Dvojica Lasica a Satinský sa po rokoch opäť stretla a môže obnoviť spoluprácu na nebeskej scéne. Škoda, že som nemal možnosť vidieť ich naživo, ale nevadí, raz sa tak stane a zase sa pri ich hláškach zasmejem, až sa budem za brucho chytať, ako kedysi. Boli najlepšou humoristickou dvojicou, aká tu kedy bola. Vďaka za všetko, páni, odpočívajte v pokoji a česť vašej pamiatke.

Zdroje: https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Lasica

           https://www.martinus.sk/?uItem=51478 (obrázok)

 Tomáš Hudák