Divadelné predstavenie Národný cintorín

Pred týždňom v nedeľu (16.10. pozn.red.) mi na Facebook prišla od brata Matúša pozvánka na toto predstavenie. Hneď na to som mu napísal správu a poďakoval som sa mu. Spýtal sa ma, či by som šiel s ním aj ja. Samozrejme som súhlasil. Treba občas aj kultúrne žiť, no nie? S týmto predstavením k nám do Revúcej prišli herci zo Slovenského komorného divadla z Martina, rámci divadelného festivalu Slovenské kortyny. K tomu, čo to vlastne tie kortyny sú, sa dostanem neskôr, ak dovolíte. Predstavenie sa konalo v stredu 19.10.2016 v dome kultúry v Revúcej o šiestej večer. To sme nevedeli, že sa to presunie o hodinu neskôr. Ako vždy aj na toto predstavenie som sa tešil. S pribúdajúcim časom, som sa pomaly začal chystať, holiť a obliekať. Pôvodne som si myslel, že príde po mňa Maťo, ale deň predtým mi bolo oznámené, že príde po mňa môj druhý brat Michal. Michal po mňa prišiel o čosi skôr , asi o 16:00, aby sme sa mohli v pohode dostať bočnou stranou dnu, usadiť sa na svoje miesta a čakať, kým sa to začne. Ešte sme zašli domov, kde som predtým býval, ako som so presťahoval. Doma sa ma Michal pýtal, či to bude o šiestej alebo o siedmej. Vravím, že o šiestej. On zase vravel, že v rádiu počul, že o 19.00. Dozvedeli sme sa, že o šiestej, ale to vtedy boli, ako sme sa len potom dozvedeli, takzvané predkecy. Keby sme to vedeli ideme neskôr, haha. Mali sme ešte čas, kým sa predstavenie začne, potom o 17:45 sme vyrazili. Cestou nám pršalo. Niektorí mali kapucne a dáždniky, ja kapucňu na vetrovke. Ako som už spomenul, dnu sme sa dostali z boku, kde je šikmina, takže sme aspoň po schodoch nemuseli ísť. Predstavenia sme sa zúčastnili ja a bratia Maťo a Michal s priateľkou Mimou, náš spoločný kamarát Jaro a Mimin kamarát Dušan. Sedeli sme všetci spoločne v jednej rade. Ja som bol na boku. Sála bola plná. Maťo mi povedal, že už toto predstavenie videl práve v Martine, a že mi ho vrelo odporúča, aby som si ho pozrel. Po chvíli čakania sa predstavenie začalo. Teda malo začať. Pred tým však ešte na pódiu vystúpil herec Igor Adamec, známy napríklad z mafiánskeho komediálneho seriálu Mafstory. Mal príhovor o festivale Slovenské kortyny. A tu sa dostávam k tomu, čo to vlastne tie kortyny sú. Kortyny sú divadelné opony. Slovo kortyna pochádza z anglického jazyka. Po príhovore Igora Adamca prišiel na pódium ešte pán Ján Bednár, ktorý má asi osemdesiat, možno aj viac rokov. Rozprával nám o histórii ochotníckeho divadla v Revúcej. On sám bol ochotníkom. Rozprával mám, čo sa kde a kedy hralo, akí herci a v ktorej hre hrali. Spomenul rôzne roky od roku 1956 po sedemdesiate roky. Tomu som ja osobne pozornosť nevenoval, keďže tam ešte menoval hercov a herečky, ktorých mená mne osobne ale vôbec nič nehovorili a nehovoria. Podľa môjho a možno nielen môjho skromného názoru mohol nechať na prestávku, ktorá nasledovala hneď po jeho príhovore. Mladým ľuďom aj tak asi tie mená nič nevraveli. Miestami som si vravel: „Toto bude na dlho“. Ale našťastie nebolo. Kto chcel ostal by počúvať a kto nie, mohol by ísť do vestibulu, kde sa konala ochutnávka vín. Víno mám síce rád, ale ochutnávky som sa nezúčastnil. S Michalom sme ostali na svojich miestach, aby som nemusel chodiť hore dole a ostatní šli ochutnávať. Po prestávke asi o 19:00 sa konečne predstavenie začalo. Príbeh prvej časti hry sa začína stretnutím primátorky a podnikateľa Mazaníka na Martinskom národnom cintoríne. Stretávajú sa tam so zámerom vybudovať diaľnicu, ktorá povedie cez Národný cintorín. Tento ich plán však pobúri nebohé slovenské osobnosti Elenu Šoltésovú, Karola Kuzmányho, zakladateľa hasičstva Miloslava Schmidta, prvú slovenskú herečku Aničku Jurkovičovú - Hurbanovú, ktorá bola manželkou jedného zo Štúrovcov, Jozefa Miloslava Hurbana, Janka Kráľa a aj zosnulého psa Baču. Vyberú sa na miestny úrad protestovať proti primátorkiným a podnikateľovým plánom. Prvá časť hry končí v okamihu, keď sa primátorka dostane medzi tieto veľké osobnosti, ktoré jej povedia, že sa im nepáči, čo robí. Ona s nimi nakoniec súhlasí a pridá sa k nim. Môžem povedať, že Maťo mal pravdu. Predstavenie bolo naozaj veľmi dobré. Všetci herci podali dobré výkony. V živote som sa tak nenasmial, ako túto stredu na predstavení. Pobavil ma obzvlášť herecký výkon Daniela Heribana, ktorého ja osobne považujem za jedného z najlepších komediálnych hercov súčasnosti. Chrlil hlášku za hláškou. Okrem neho mám rád napríklad Michala Hudáka, Petra Batthyányho, Sväťa Malachovského, alebo Lukáša Latináka. Daniel Heriban je známy zo seriálu Horná Dolná, ktorý rád pozerám a tiež ako moderátor novej relácie Zlaté časy, ktorú moderuje spolu s Elenou Vacvalovou. Čo sa týka predstavenia a Danovho výkonu, nemusel by ani nič hovoriť, stačili by len tie jeho grimasy a na celý večer je o zábavu postarané. Predstavenie bolo dobré spracované aj hudobne a scénicky. Dano tam hral aj na harmonike a všetci tam spievali. Zaznela tam aj pieseň Kto za pravdu horí. Pod projektom je podpísaný režisér Dodo Gombár. Okrem neho sa na hre autorsky a dramaturgicky podieľal Róbert Mankovecký, ktorý si v hre aj zahral. Hral na klavíri a mal tam aj počítač, z ktorého čítal informácie o týchto veľkých osobnostiach. Scénu a kostýmy mala na starosti Hana Knotková. Na scéne bolo pár starých skríň a na jednej z nich boli dve sochy holubov. Hra Národný cintorín je divadelný sitkom. Je to niečo, čo si myslím, že na Slovensku ešte nebolo. Autorský projekt režiséra Doda Gombára by mal svojou poetikou nadväzovať na Kuba, Štúrovcov, či Nový život. Ako som sa dozvedel pri príprave tohto článku, ambíciou martinského divadla je predstaviť divákom sitcom, divadelný žáner na Slovensku známy skôr z televíznej obrazovky ako z divadelného javiska. Hra je, ako som sa dozvedel z oficiálnej stránky divadla, rozdelená na päť častí. Premiéra hry Národný cintorín bola 15.12. 22012. V divadelnej sezóne 2012 - 2013 chceli zrealizovať tri pokračovania divadelného sitcomu. U nás v Revúcej sa, ako som už spomínal, hrala prvá časť a v nej sa predviedli Dano Heriban (Janko Kraľ), Marek Geišberg (Miloslav Schmidt), Henrieta Jančišínová – Kolláriková (Anička Jurkovičová - Hurbanová), Nadežda Vladařová (primátorka), Zuzana Rohoňová (Elena Šoltésová), Karol Čičmanec ( Karol Kuzmány), Robert Mankovecký (Hudobník, dramaturg), Dominik Zaprihač (zosnulý pes Bača) a František Výrostko. Významnú zložku sitkomu tvorila autorská hudba Dana Heribana, Mareka Geišberga a Roberta Mankoveckého. Predstavenie trvalo 75 minút. Pred domom kultúry si ešte Mima s Danom spravila fotku na pamiatku. Závidel som jej. Ktovie, možno sa a mne podarí odfotiť sa s niekým slávnym, napríklad s Pepom Vojtekom. Veď uvidíme. Všetci sme sa dohodli, že keď sa v Revúcej budú hrať ďalšie časti, nesmieme si to nechať ujsť. Prvá časť stála za to a som si istý, že aj ďalšie časti budú stáť za to. Potom sme sa plní dojmov odobrali ešte si trochu posedieť pri pivku alebo niečom inom a potom domov. Potom som sa už len dal dokopy, prezliekol do pyžama, pozrel, čo ide v telke a pri pozeraní som aj zaspal. Bol som zase v Revúcej, kde som prespal. Domov do Lubeníka som šiel v piatok večer, s otcom. Vracal sa z Talianska a cestou vyzdvihol aj Maťa v Nitre, kde chodí do školy. Jeho doviezol a mňa vyzdvihol a šli sme domov. Som rád, že som na tomto predstavení mohol byť, za čo touto cestou Maťovi naozaj veľmi pekne ďakujem. Ako som už povedal, v živote som sa tak nenasmial ako v stredu. Už teraz sa teším na ďalší kultúrny zážitok. Do písania a čítania nabudúce, priatelia.

Zdroj: www.revuca.sk

www.divadlomartin.sk

Tomi Hudák.