Život pred 25 rokmi vs. dnes: O elektrických vozíkoch, zabudnutých topánkach a snoch, ktoré majú kolesá

Keby som si mohla sama v 15 poslať hlasovku zo súčasnosti, asi by som začala slovami: „Drž sa, dievča, o pár rokov budeš jazdiť po okolí ako Schumacher v elektrickom vozíku a tvoje príbehy budú baviť celé okolie.“ 
Život osoby so zdravotným postihnutím sa za posledných 25 rokov poriadne zmenil – ale nielen technikou. Aj ja som sa zmenila. Trošku. No dobre, veľmi! 

1. Keď sa na topánky zabudne…

Jeden z tých dní, keď si povieš, že ráno nie je tvoj kamarát. Moja asistentka raz tak dôsledne plnila všetky úlohy, že zabudla... no len drobnosť – topánky! Vyrazili sme von, ja vysmiata, ona spokojná – až kým si nevšimla, že moje nohy si vyšli na boso.

2. Od tlačidlového zázraku po dotykový svet

Pamätáte si Motorolu? Tú fialovú tlačidlovú krásku, ktorá mala batériu na týždeň a keď spadla, skôr sa rozpadla dlažba než ona? V 15 som s ňou bola frajerka. A potom v 18 prišiel dotykový telefón. Pamätám si to, ako keby som dostala celý vesmír do ruky. A hneď som googlila: „Ako sa ovláda bezdotykový telefón?" 

3. Môj elektrický vozík – krotiteľ ciest (aj obrubníkov)

Kto potrebuje Ferrari, keď máš svoj vysnívaný elektrický vozík? V 18 mi splnili sen – a ja som s tým zázrakom začala objavovať svet. Teda aspoň cesty okolo Jazera. Spomínam si na zážitky s mojou asistentkou Maťkou. Naháňala ma po celom Jazere, lebo som jej s radosťou utekala na vozíku. Nezabudnuteľné chvíle, aj keď vraj po Jazere sa ešte dlho ozývalo moje „chyť ma, ak to dokážeš!“

4. Asistenti, kamaráti, dobrodružstvá

Mojím životom prešli výnimočné osobnosti – osobné asistentky, ktoré boli viac než len pomocníčky. Prvou bola Katka. Spoznala som ju na kurze angličtiny. Dievča z Poľova – hodené rovno do hlbokej vody, teda do asistencie. Spolu sme sa učili – ona, ako pomáhať, ja, ako dôverovať. Naše prvé veľké dobrodružstvo? Spontánna cesta do Pienin s kamarátmi Mrazovcami. Vstávanie o pol šiestej (áno, fakt!) stálo za to.

S Evkou som úspešne „zmaturovala“. Pomáhala celej triede tajne počítať matematické rovnice. Ale, pšššt... to sa nepočíta, že? Vďaka nej a ďalším som mohla dokončiť strednú odbornú školu.

Rovnako bláznivá ako ja bola aj Biba. Naša spolupráca často skončila o polnoci – nie prácou, ale častejšie smiechom. Občas sa o mne šepkalo, že budem „večná študentka“. A vieš čo? Možno aj budem!

5. Svet patrí tým, čo sa neboja cestovať

Mojím snom je stále navštíviť Prahu. Cestovanie je moja vášeň. Bola som na Noci múzeí vo Viedni, na ruskom kolese v Maďarsku a verím, že raz uvidím aj Paríž či Miláno.

Cestovanie nie je len o miestach, ale o ľuďoch, ktorí s tebou zdieľajú cestu. A ja som mala šťastie na skvelé spolujazdkyne. 

6. Nová kapitola – práca, ktorá ma baví

Dnes pracujem ako expertka so skúsenosťou. Konečne robím niečo, čo má zmysel – a vďaka mojej asistentke Ivetke môžem chodiť na služobné cesty a zároveň si užívať život.
A keď raz prídem do Paríža, prvé čo spravím – zistím, či Eiffelovka má bezbariérový výťah. 

Život pred 25 rokmi bol iný. Ťažší, menej technicky pokročilý, ale v istom zmysle aj jednoduchší. Dnes máme viac možností, viac elektriny, viac aplikácií – ale najviac zo všetkého máme viac príbehov.

A moje príbehy nekončia. Mám kolesá, mám sny a mám ľudí, ktorí so mnou jazdia. A to je tá najlepšia kombinácia.

Do skorého čítania! 

Martina Holentová