Štefan Kvietik
25. 03. 2025 Autor: Tomáš Hudák
Milí priatelia, milí čitatelia Klubčíka, v mojom najnovšom článku opäť navštívime svet umenia, tentokrát to bude svet divadla, filmov a seriálov. Prihováram sa vám pri príležitosti spomienky na pána herca s veľkým H, velikána slovenského divadla a filmu, pána Štefana Kvietika. Hereckej legendy, akých je dnes už žalostne málo. Aj teraz so smútkom vnímam, že tieto legendy sa nám postupne nejako míňajú...
Žiaľ, pred niekoľkými dňami nás navždy opustil aj pán Štefan Kvietik, ktorý sa 10. mája 2024 dožil krásnych a úctyhodných 90. narodenín. Ja osobne mám túto osobnosť slovenského divadla a filmu veľmi rád. Preto som sa rozhodol, že v mojom článku si tohto legendárneho herca aj jeho život a kariéru pripomenieme. Myslím, že za to čo urobil pre slovenskú kultúru, si našu pozornosť zaslúži. Zaslúži si, aby sa na neho nezabúdalo.
Na pánovi Kvietikovi sa mi vždy páčil jeho herecký prejav a štýl, akým svoje úlohy hrával. No najmä sa mi vždy páčil jeho zaujímavo zafarbený hlas. Z filmov a seriálov, v ktorých pán Kvietik účinkoval, sa mi páči napríklad: Červené víno, Medená veža, Majster Kat, Boxer a smrť alebo Tisícročná včela. Milí moji priatelia, toľko na úvod. Teraz vám už len poprajem príjemné čítanie.
Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. V roku 1957 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, kde neskôr pôsobil ako pedagóg. Svoju hereckú dráhu začínal v Armádnom divadle v Martine, kde účinkoval dva roky po skončení školy. V roku 1959 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla. Do povedomia širokej verejnosti sa zaradil nielen ako divadelný herec, ale aj vďaka postavám vo filmoch a v televíznych inscenáciách. Ako dieťaťu sa mu však o herectve ani neprisnilo, jeho najväčšou túžbou bolo študovať medicínu. V divadle sa napriek tomu prejavil už ako dieťa, keď prerušil ochotnícke divadelné predstavenie svojich rodičov.
Vo filme Štefan Kvietik debutoval v roku 1960, keď stvárnil epizódnu úlohu v snímke Františka Kudláča Na pochode sa vždy nespieva. V tom istom roku sa objavil aj vo filme Skalní v ofsajde Jána Lacka, s ktorým o rok neskôr spolupracoval na filme Vždy možno začať. Svoje postavenie v slovenskej kinematografii obhájil v roku 1962, keď si zahral náročné úlohy v dvoch dielach zlatého fondu slovenskej kinematografie. Režisér Peter Solan mu zveril úlohu väzňa – boxera v psychologickej dráme Boxer a smrť a režisér Martin Hollý ho obsadil ako montéra Matúša Slameňa do filmu Havrania cesta. Do oboch, charakterovo úplne odlišných postáv, sa Štefan Kvietik dokázal presvedčivo vžiť, stvárnil ich realisticky a s presným výrazom – a za obe ako jediný slovenský herec v roku 1963 získal cenu Trilobit.
Po zaslúženom úspechu v týchto dvoch filmoch sa Kvietikovo meno začalo v súvislosti so slovenskou kinematografiou skloňovať častejšie. Herectvo širokého rozsahu, ktoré v sebe zahŕňa prvky drsnej chlapskosti, mužnej lyrickosti, výbušnej eruptívnosti, zraniteľnej senzitívnosti, pátosu i civilnosti, ukázal aj v ďalších filmoch. Vždy vedel vynikajúco stvárniť súčasné postavy danej doby, bez ohľadu na ich kladný alebo záporný charakter. V 60. rokoch dostal dokonca ponuku hrať v zahraničí za honorár, o ktorom sa mu ani nesnívalo.
V roku 1963 ho Peter Solan obsadil i do filmu Tvár v okne, hral napríklad rybára Richardusa vo filme Majster kat režiséra Paľa Bielika, účinkoval vo filme Andreja Lettricha Volanie démonov, ďalej v jeho televíznej trilógii Červené víno, kde stvárnil vinára Urbana Habdžu, či v jeho televíznom diele Mŕtvi nespievajú. Štefan Kvietik si zahral aj v ďalších televíznych dielach ako napríklad Živý bič režiséra Martina Ťapáka či Sedem svedkov Petra Solana.
Štefan Kvietik je neprehliadnuteľným hrdinom najmä vo filmovej tvorbe Martina Hollého, ktorý ho obsadil do snímok ako Prípad pre obhajcu, Jeden deň pre starú paniu, Medená veža, Hriech Kataríny Padychovej, Kto odchádza v daždi a Mŕtvi učia živých. Vzťah tejto dvojice bol založený na vzájomnej dôvere a rešpekte. Najradšej si spomína na nakrúcanie filmu Medená veža.
V 80. rokoch sa Kvietik predstavil v Jakubiskovej Tisícročnej včele ako Samo Pichanda a v jeho ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre ako kapitán Kornet. Medzi Kvietikove posledné filmové diela v 90. rokoch patrí Tábor padlých žien Laca Halamu a televízny seriál Horská služba. Ako rozprávača mohli diváci Kvietika počuť naposledy vo filme Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom.
Pri príležitosti 70. narodenín udelil prezident SR Kvietikovi ocenenie za zásluhy o rozvoj slovenského divadelníctva a filmového umenia – Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa a v tom istom roku mu bol udelený aj Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. V roku 2010 na udeľovaní cien Osobnosť televíznej obrazovky za rok 2009 bol zaradený do Siene slávy.
Milí priatelia, toto bol pohľad na život a kariéru pána Štefana Kvietika. Pánovi Kvietikovi posielam do hereckého neba odkaz: Veľká VĎAKA, MAESTRO!!! Ďakujem za všetko, čo ste pre slovenskú kultúru urobili. A na stretnutie s vami, milí priatelia, sa teším pri svojom ďalšom článku. Do písania a čítania nabudúce, priatelia.
Tomáš Hudák
Zdroje:
https://www.fdb.cz/lidi-zivotopis-biografie/20108-stefan-kvietik.html
https://www.aktuality.sk/clanok/141457/stefan-kvietik/
http://www.dsk.sk/stefan-kvietik/
Zdroj fotografií:
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=455344578549195&id=393824841367836&set=a.394399877976999
https://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/709228-devatdesiatnik-stefan-kvietik-je-svieza-legenda/
https://www.csfd.sk/film/27151-cervene-vino/galeria/
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=3017827918289260&id=330311700374242&set=a.330323427039736
