Moje skúsenosti s bariérami

   Bariéry som si začala viac všímať pred vyše dvoma mesiacmi. Niektoré som si všimla už aj minulý rok. Bolo to preto, že sa o tom často hovorí v Inklube. Vidím ich aj na našich výletoch. Uvedomila som si, že mi bariéry prekážajú v každodennom pohybe. Kde som mala oči, že som to predtým nevidela? 

   Rôzne bariéry som sledovala aj na výlete do Štrasburgu a Paríža. Pridala som sa k partii z Inklubu, ktorá tam cestovala. Ja som síce cestovala s rodičmi autom, ale pripojila som sa k nim v Štrasburgu aj v Paríži. Spomeniem pár dôležitých zastávok na našej ceste.

Štrasburg 

   V Štrasburgu sa mi veľmi páčilo. Ja osobne som sa v Štrasburgu s bariérami nestretla, ale ostatní vraj áno. Najviac sa mi páčilo v Europarlamente, kde boli aj výťahy. Stretli sme sa tam s pani europoslankyňou Ľubicou Karvašovou. Hovorili sme o Európskej únii, politike a ľudských právach. Téma ľudských práv ma tiež veľmi zaujíma.  

 Paríž

 

   V Paríži som sa prepravovala autom. Ja osobne som sa s bariérami v Paríži nestretla, ale ostatní spomínali, že Paríž je dosť bariérový. Hlavne doprava a niektoré pamiatky. V Paríži som chcela vidieť hlavne Eiffelovu vežu. K Eiffelovke som prišla s našimi ešte keď bolo vidno. Neďaleko Eiffelovky predávali suveníry. Kúpila som si tričko s nápisom Milujem Paríž a batoh.

 

    Potom sme sa vyviezli výťahom na druhé poschodie. Odtiaľ sme sledovali západ slnka. Bolo to super. Boli sme tam až do polnoci. O polnoci sa Eiffelova veža rozsvietila. Keď sme sa zviezli dole, ocko išiel pešo ešte vyššie ako sme boli my. Na Eiffelovu vežu som chcela ísť už dávnejšie. Snívala som o tom už viac ako desať rokov. Konečne sa mi to splnilo.

 

  Nemecko

   V Nemecku sme mali rezervovanú izbu v hoteli. Boli sme vo veľkom meste. Strávili sme tam 2 dni, ale v izbe sme len prespávali. Inak sme chodili po meste. Ubytovanie malo bariéry hlavne v tom, že keď som sa chcela dostať do izby, musela som ísť cez schody. Izba bola taká malá, že som sa tam s vozíkom nemohla ani poriadne pohnúť. Bolo tam aj miniatúrne WC bez madla. Ostatné neviem posúdiť, lebo sme boli skôr v areáli ubytovania. Počas prechádzok v meste som nezbadala nijaké bariéry. 

 

 Švajčiarsko

  

   Zastavili sme sa aj vo Švajčiarsku, kde bolo celkom dobre. Boli sme tam navštíviť tetu mojej mamky, ktorá býva v poschodovom dome. Našťastie, pred domom neboli schody, ale keď som sa chcela dostať do kuchyne a obývačky, musela som ísť hore po schodoch. Mamkina teta žije v dedinke blízko Zürichu, kde je veľa kopcov. Cesty sú tam vyasfaltované a rovné, ale terén je kopcovitý. Inak sa mi vo Švajčiarsku veľmi páčilo. Páčilo sa mi hlavne to, že tam je veľa zelene.

   Pozreli sme sa aj do Zürichu. Išla som tam s rodičmi na výlet. Na vlakovú stanicu sme išli autom. Do Zürichu nás odviezol bezbariérový vlak. Nastúpila aj vystúpila som bez problémov, iba s menšou pomocou. Vozík stačilo iba trošku nahnúť dozadu a tak vojsť aj vyjsť z vlaku. V Zürichu sme sa prechádzali pešo. Podľa mojich skúseností Švajčiarsko bariéry nemalo. Aspoň tá časť, ktorú som stihla vidieť.    

   Pre porovnanie takéto bariérové vlaky jazdia na Slovensku. Aj keď cestujúci vozičkári dopredu nahlásia, že potrebujú plošinu, stáva sa, že plošina buď nefunguje, alebo celkom chýba. 

Praha

   Cestou na Slovensko sme sa zastavili v Prahe. Ubytovali sme sa v jednej staršej bytovke, ktorá bola síce zrekonštruovaná, ale nebola bezbariérová. Vchodové dvere boli úzke, ledva sme nimi prešli. Rezervovali sme si byt na prvom poschodí, ale museli sme používať schody, lebo v bytovke nebol výťah. Všetky izby v byte mali prah, preto sa mi ťažšie dostávalo do miestností ako sú kuchyňa, izba, obývačka a kúpeľňa.

 

       

   Kúpeľňa ani toaleta neboli prispôsobené ľuďom s ŤZP. V kúpeľni nebola vaňa ani sprchový kút, iba sprcha a na podlahe kanál na odtekanie vody. Ale to sa mi zdalo dobré, lebo tam bola rovina a pod sprchu sa dalo ľahko dostať. Na WC chýbalo madlo a miestnosť bola úzka. Umývadlo v kúpeľni bolo vysoké a pod ním boli skrinky, ktoré mi zavadzali. Kvôli nim som sa nevedela vôbec dostať k umývadlu. Nakoniec som si musela umývať zuby v kuchyni pri miske s vodou. 

 

   Svetlá a vypínače vo všetkých izbách boli veľmi vysoko, ledva som na nich dosiahla. Aby som si sama zapla alebo vypla svetlo, musela som prísť celkom blízko ku stene a natiahnuť ruku najviac, ako som vedela. Ešteže dokážem poriadne natiahnuť ruky. Inak by som to sama nedala. Keď som sa naťahovala za vypínačom, viackrát som skoro s vozíkom narazila do steny. Je to síce staršia bytovka, ktorú postavili, keď som ešte nebola na svete, ale aj predtým boli vozíčkari. Architekti mali myslieť na všetkých.

   Ani cesty v Prahe neboli veľmi dostupné pre ľudí s ŤZP. Väčšinou som musela ísť cez obrubník. V meste sme sa pozreli na Hlavní nádraží, kde som nevidela žiadne bariéry. Videli sme aj Pražský orloj, nad ktorým je smrtka. Skupina Elán o nej spieva túto pesničku.  

 

   V Prahe mi vadili hlavne obrubníky, kamene a kocky na chodníkoch. Malé predné kolieska vozíčka môžu zapadnúť do medzierok medzi kockami. Mne sa to v Prahe na rozdiel od Košíc, našťastie, nestalo, ale pripomenulo mi to kocky na Hlavnej ulici v Košiciach, kde som už viackrát zapadla. Keď sa to stalo, bolo ma treba nadvihnúť, aby som neostala zapadnutá na mieste. Keby mi bolo treba v Prahe pomôcť, mala som ako sprievod oboch mojich rodičov. Vozičkár by si podľa mňa s bariérami v Prahe sám bez asistenta neporadil.

 Košice

Košice sú pekné, ale je tu aj plno bariér: jamy, schody, obrubníky, diery, kamene… To by sa malo zmeniť.

Parkovanie pre ľudí s ŤZP v Košiciach

    Po návrate z výletu sa nám v Košiciach stalo, že keď sme išli na nákup do Möbelixu a chceli sme zaparkovať auto na mieste vyhradenom pre ZŤP, bolo tam zaparkované iné auto, ktoré nemalo ZŤP preukaz. Ľudia bez preukazu, ktorí parkujú na mieste vyhradenom pre ZŤP, môžu byť odtiahnutí. Takéto veci sa aj napriek tomu stávajú často. Teraz si to všímam viac ako predtým.

 

Chodníky v Košiciach

   Často sa stretávam aj s rozbitými chodníkmi, po ktorých sa ťažko ide. Ako vozičkárke sa mi tam ťažko pohybuje. Určite sa tam ťažko chodí nielen ľuďom, ktorí majú problém s pohybom, alebo napríklad aj mamičkám s kočíkmi. Aj Nad Jazerom, kde bývam, sú takéto hrboľaté chodníky.   

   Nemôžem po nich ísť sama, lebo naši sa boja, že keď si nedám pozor, zapadnem a vozík sa potom môže preklopiť dopredu. Potom môžem vypadnúť. Našťastie, chodníky sa pomaly opravujú, ale ešte to nie dokončené. Dúfam, že to čím skôr dokončia. Keď budú všetky chodníky opravené a rovné, budem sa po nich vedieť bezpečne pohybovať aj sama.

 

  

Školy a škôlky v Košiciach

   Všetky školy a škôlky v Košiciach sú bariérové a bez výťahu, lebo na ľudí so zdravotným postihnutím sa zabúda a vôbec sa na nich nemyslí. Malo by sa na nich myslieť trošku viac, pretože aj ľudia so zdravotným postihnutím sú takí istí ľudia ako všetci ostatní. Tiež majú právo vybrať si, kde chcú chodiť do školy. Preto by všetky školy mali byť bezbariérové.

 Opatovská cesta - škola

   Je to spojená škola, ktorá sídli na Opatovskej ceste 101. Niekedy bola škola aj na Opatovskej ceste 97, kde je dodnes aj denný stacionár pre ľudí s ŤZP, ktorí ukončili školskú dochádzku a nemôžu pracovať. Je to jediná bezbariérová škola v Košiciach pre telesne postihnuté deti a mládež. Je tam základná škola, obchodná akadémia, špeciálna základná škola a praktická škola, no nebolo tam najlepšie.

 

 Aida v Košiciach na Komenského a na Hlavnej ulici

   Aj Aida na Komenského 24 v Košiciach je bariérová a ľudia so zdravotným postihnutím by sa tam bez pomoci svojich osobných asistentov alebo druhých ľudí nedostali. Bariéry v podobe schodov sú aj v Aide na Hlavnej ulici. Vonku je jeden schod a schody sú aj vnútri. Ak sa vozičkár potrebuje dostať na WC, musí s pomocou iných prekonať dva schody. 

 

Nahrávacie štúdio - Tabačka

  V nahrávacom štúdiu v Tabačke sme nahrávali hymnu Inklubu. Štúdio je ale hore na prvom poschodí a nie je tam ani výťah. Dalo sa ísť iba po strmých schodoch. Dlho sme sa na nahrávanie pripravovali. Keďže veľmi rada a pekne spievam, nemohla som si to nechať ujsť.

 

   Z našej partie spievali dve vozičkárky - ja a Maťka Holentová. Aby sme sa do nahrávacieho štúdia vôbec dostali, museli nás vyniesť hore dvaja ľudia. Jeden ma istil spredu, druhý zozadu. Keď vozičkára vynášajú hore schodmi, vozík musí byť mierne naklonený dozadu, aby vozičkár nevypadol.

   Nikto nemyslel na to, že do tohto profesionálneho nahrávacieho štúdia si prídu zaspievať aj vozičkári, ale som rada, že sme spolu prekonali bariéry. Ukázali sme, že všetko zvládneme, a prekvapili sme pána v štúdiu naším spevom.

      

Keď vozičkár chce ísť na kofolu…

   Nad Jazerom je jeden podnik, kde sa dá posedieť a dať si niečo dobré. Má to ale veľkú chybu. Je hore na poschodí. Dostať sa tam dá len po schodoch. Rada by som si tam tiež posedela, keby tam bol prístup aj pre vozičkárov. Najlepšie by bolo, keby bol podnik na prízemí, alebo by tam mali výťah. Ale na výťah nemysleli, tak majú smolu. Pôjdem inam. Prišli tak o zákazníka.

Mauzóleum a Kaštieľ Andrássyovcov v Trebišove

   V Kaštieli Andrássyovcov v Trebišove som bola s partiou minulý rok lete. Na prízemie sme sa dostali všetci bez problémov. Horšie to bolo s prvým poschodím. Boli tam zas len schody bez výťahu. Mali síce schodolez, ale pracovníci neboli pripravení na jeho obsluhu, aj keď sme náš príchod ohlásili dopredu. 

 

 

   Nakoniec sa toho ujal Janko P., ktorý pomáhal vozičkárom dostať sa hore na poschodie. Pomocou schodolezu sa hore dostali skoro všetci. Akurát môj vozík tam nepasoval. Janko ma potom, našťastie, vyniesol hore schodmi aj napriek tomu. Dalo to zabrať, ale zvládli sme to. Som rada, že som mohla vidieť celú výstavu o rode Andrássyovcov, nielen to, čo bolo na prízemí. Prešli sme sa aj v parku, kde je mauzóleum. Vedie k nemu pár schodov, ktoré sme spolu tiež zvládli. Za tú námahu to stálo.   

 Domaša 

   Na Domaši som bola s partiou minulé leto. Mali sme objednanú plavbu vyhliadkovou loďou Bohemia. Pred nástupom sme museli zvládnuť cestu dole strmým kopcom. Celou cestou sme si navzájom pomáhali. Inak by sme sa k lodi určite všetci nedostali.

 

   Každému vozičkárovi pomáhali dvaja alebo aj traja ľudia, ktorí istili vozík tak, aby sa sám nechtiac nerozbehol dolu kopcom. 

Pri nastupovaní na loď bolo niekoľko schodov, takže tiež bola potrebná pomoc. Na hornú palubu takisto viedli schody. Vozíčkari boli dole.  

    Cestou naspäť nás čakal ten istý kopec. Tentokrát nás naši asistenti tlačili hore kopcom, ale všetko sme spolu nakoniec prekonali.       

Sociálne bariéry

   Problémom nie sú len bariéry okolo nás, ale aj tie, ktoré sú mysliach ľudí. Tie sú podľa mňa najhoršie, lebo sa najťažšie menia. Veľa ľudí berie vozičkárov ako malé deti. Automaticky im tykajú. Niekedy stretneme známych, ktorí chcú vedieť niečo o mne, ale aj keď som tam, neopýtajú sa na to mňa, ale mojej mamky. My, vozíčkari, sme síce nízki, lebo sedíme, ale roky nám tiež pribúdajú. Sme dospelí, nie deti.  Zobuďte sa!

   Niekedy sa dokonca stáva, že človeku chcem podať ruku, ale on mi ruku nepodá a celkom ma odignoruje. Podávanie rúk som zažila až v Inklube. 

  Mnohí ľudia si napríklad myslia, že vozičkári sú nesamostatní a neaktívni. Keď chodíme na rôzne miesta a prekonávame bariéry, čudujú sa, ako je to možné. Je dobré, že to vidia. Možno tak pochopia, že v skutočnosti je to inak. Ak máte pocit, že nie sú rešpektované vaše práva, alebo že sa s vami zaobchádza nespravodlivo, je dôležité ozvať sa!

  Všímať si a upozorňovať na bariéry je podľa mňa veľmi dôležité, lebo len tak si ich všimnú všetci. Potom sa môžu veci zmeniť k lepšiemu. Preto plánujem ďalej sledovať a fotiť bariéry všade, kam pôjdem.     

 

Veronika Lenárdová