Dôležitosť ovládania cudzieho jazyka pre vozičkára.

Ďalší príspevok od Tomiho Hudáka, vypovedajúci o ňom, o jeho pohľade na život, aj o jeho názore na dôležitosť znalosti cudzieho jazyka.

Milí priatelia, po napísaní posledného článku som zase raz rozmýšľal, o čom bude nasledujúci článok. Chcel som si aj dať trošku pauzy. Kamaráti z klubu mi ale moje plány hneď zmarili a hneď ma zase zamestnali. A aby som toho náhodou nemal málo, zadali mi témy hneď dve. Prvá má názov „Čo pre mňa znamená priateľstvo“? A tá druhá, ktorú píšem teraz, má názov „Dôležitosť ovládania cudzieho jazyka pre vozičkára“. V úvode článku by som sa rád pozastavil nad jeho nadpisom. Prečo by mala byť znalosť akéhokoľvek cudzieho jazyka dôležitá len pre vozičkára? Ja si skôr myslím, že je úplne jedno, či je človek vozičkár alebo zdravý človek, dôležité je, že ten ktorý jazyk ovláda. Ovládať cudzí jazyk je dôležité pre ľudí nielen v bežnej komunikácii, napríklad s priateľmi zo zahraničia, ale najmä v zamestnaní. Veľa ľudí, najmä mladých zo Slovenska, v súčasnosti pracuje v zahraničí. Ale aj starší. Môj otec pred pár rokmi začal chodiť do obce Laas v Taliansku. Obec je síce v Taliansku, ale žijú tam Nemci. Otec tam chodí na jablká dvakrát do roka. V lete na pretrhávku a na jeseň na zber. Minulého roku tam bol len raz, stal sa mu tam už aj úraz. Spadol tam z rebríka a mal problémy s kolenom. Musel byť operovaný. Raz mi vravel, že Nemci tam Talianov veľmi nemusia. Otca tam majú radi, lebo je to veľký pracant. Tohto roku možno znovu pôjde. Uvidíme. Ale to som odbočil od témy. Otca, ako príklad som uviedol len preto, že on ovláda nemecký jazyk a dosť dobre. Hlavne v práci, tam v Taliansku, sa mu to zíde. Na to, aby sa dobre naučil nemčinu, má doma lekcie na cédečkách a máme aj slovníky.

Ja som sa ako prvý cudzí jazyk naučil angličtinu. Najskôr ešte mimo školy od môjho strýka Dušana. Ten istý čas, pred pár rokmi, po revolúcii chodil po svete a spoznával ho. Bol v Rusku (vtedajšom Sovietskom zväze), Škótsku, Anglicku, Kuala Lumpur, na Novom Zélande, atď. On sám ovláda asi šesť jazykov. Teraz doma doučuje ľudí angličtinu. Od neho som začal nasávať základy angličtiny. Neskôr som čerpal poznatky z angličtiny aj vďaka vysielaniu hudobnej stanice MTV, z rádia, kaziet alebo neskôr z cédečiek. Mohol som si tak aspoň prekladať, okrem iných rockových kapiel, aj texty mojej obľúbenej rockovej kapely Guns N Roses alebo Metallicy. Nepamätám si to už presne, ale asi od štvrtej do ôsmej triedy som mal angličtinu aj v škole. Okrem školy som chodil na hodiny angličtiny aj do Detského klubu. O nich som sa dozvedel od kamaráta Mariána Kozáka. Učili nás dve americké lektorky Lynette a Kelly. Obe boli fajn a sympatické. Mne viac padla do oka prvá menovaná, Lynette. To priznávam aj bez mučenia. Sme sa tam všetci veľa naučili a aj zabavili. Keď som nastupoval na učňovku, tam nastala zmena. Posledné tri roky školy som sa, či som chcel alebo nie, musel učiť nemčinu. Chvalabohu, že len tri roky. Budem úprimný, neprišiel som jej na chuť. Jednoducho ma nebavila. Skôr by som sa chcel naučiť francúzštinu, taliančinu alebo španielčinu. Musím sa po nejakej šikovnej slečne doučovateľke poobzerať. Možno nakoniec z toho bude niečo viac, ako len doučovanie. Bolo by načase a vôbec by som proti tomu nič nenamietal. Patrilo by sa mi nájsť si nejakú priateľku. Francúzštinu sa teraz v škole učí Lili, moja mladšia sesternica a moje krstniatko v jednej osobe, ktorá chodí na gymnázium, zamerané na tento jazyk. Ja som bol vždy skôr na jazyky a s matikou som si nikdy netykal, nebol som s ňou kamarát. Rovnako ani s chémiou či s fyzikou. Ovládam angličtinu, nemčinu, od starých rodičov sa sem-tam naučím niečo po maďarsky, viem sa dohovoriť celkom dobre po česky, keďže sme dlhé roky tvorili spoločný štát. Preto mi tento jazyk nie je až tak cudzí. Je veľká škoda, že sme sa rozdelili. Ale čo už. Mám aj v Čechách priateľov a počúvam českú muziku a aj navštevujem koncerty českých spevákov, speváčok a kapiel. Najlepšie však ovládam ten svoj jazyk. Podľa svojej rodiny, priateľov a známych ho mám vraj dosť podrezaný. Asi na tom niečo bude. Niekedy rozprávam veľa a poviem málo, haha. Viem ešte aj po záhorácky. Keďže som nezamestnaný a nepracujem, robím len v tomto časopise externého redaktora, a tu som zatiaľ cudzí jazyk nijako nevyužil, ale verím, že aj k tomu raz príde. Zatiaľ ho využívam v bežnej komunikácií. Napríklad, keď som bol u starých rodičov a strýko, ktorý tam s nimi býva sa rozprával cez Skype so svojou priateľkou z Nového Zélandu Lindou, často som bol pri ňom a počúval a učil sa alebo som s ňou konverzoval po anglicky aj ja sám. Rovnako aj keď bola Linda v Košiciach na návšteve spolu so svojimi veľmi milými rodičmi, tak sme spíkovali. Nechcem sa chváliť, ale podľa ich slov mi to šlo veľmi dobre. No neviem, šlo mi to úplne normálne, ako obyčajná konverzácia po slovensky, ale snažil som sa. Konverzoval som aj s jedným kňazom z USA, ktorý sa volal Dale Yurkovic, a ktorý žiaľ už nie je medzi nami. Jeho otec pochádzal zo Slovenska. S Daleom som sa spoznal cez rodinu v Gbeloch, na Záhorí. Jeho otec bol bratom nášho starečka, ktorého som mal rád, a ku ktorému som chodil každý rok cez leto na prázdniny. S Daleom som sa videl len pár krát, ale stali sa z nás priatelia. Mrzí ma, že tu už nie je. Ale taký je život. Vždy, keď sme sa stretli, či už v Gbeloch alebo u nás v Revúcej, kde tiež bol, mohli sme sa vždy o všetkom rozprávať. Veľmi mi chýba a často na neho spomínam. Ale aj o ňom viac napíšem v budúcej téme, nazvanej „Čo pre mňa znamená priateľstvo“. V závere tejto témy už len dodám, že je dobré vedieť nejaký cudzí jazyk . Nikdy neviete, kedy sa vám to môže zísť. A ako bonus dodávam porekadlo, ktoré sa mi páči a ktoré znie: Koľko reči vieš, toľkokrát si človekom. Do čítania nabudúce, my dear friends.

Tomi Hudák