Denník Anny Frankovej

   Denník Anny Frankovej som si chcela prečítať veľmi dlho. Najprv som videla film Denník Anny Frankovej. Dávali ho koncom januára na Jednotke ako spomienku na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu (pripadá na 27. január, pozn. red.). Film sa mi páčil a už vtedy som bola veľmi zvedavá na knihu. Pozrela som si ho s mamkou znova aj v septembri. Vysielali ho, lebo v septembri si spomíname na obete holokaustu (9. september - pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia, pozn. red.).
   Knihu sa nám nejaký čas nedarilo zohnať. Nakoniec mi mamka Denník Anny Frankovej kúpila na jar v kníhkupectve Martinus. Hneď som sa s radosťou pustila do čítania. Kniha má síce veľa strán, ale zaujala ma tak veľmi, že som ju prečítala jedným dychom. Skoro každý deň som prečítala aspoň zopár strán. Celú knihu som zhltla zhruba za tri týždne.
   Anna Franková bolo dievča zo židovskej rodiny. Jej otec sa volal Otto Frank a mama Edith. Mala staršiu sestru Margot. Anna sa narodila v Nemecku. Keď sa v Nemecku cez II. svetovú vojnu začalo prenasledovanie Židov, Frankovci sa presťahovali do Holandska. Žili v Amsterdame, kde obe sestry chodili na lýceum. Keď prišla vojna aj do Holandska, Anna s rodinou sa musela skrývať. Židia vtedy nemohli chodiť do kín, obchodov ani divadiel. Židovské deti museli chodiť do židovských škôl. Židia mali všetko zakázané. Na oblečení museli nosiť žltú hviezdu. To, čo prežívali, muselo byť hrozné.
   Anna si písala denník od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944. Dostala ho na svoje trináste narodeniny, ktoré ešte oslávila doma. Krátko po nich sa Frankovci začali ukrývať. Anna s rodinou sa ukryla v podkroví otcovej firmy (v zadnom trakte domu, pozn. red.). Do úkrytu sa vchádzalo cez otočnú knižnicu. Pomáhali im Ottovi kolegovia, ktorí im nosili jedlo. Spolu s nimi sa tam skrývali aj van Pelsovci (v denníku van Daanovci, pozn. red.) so svojím synom Petrom a zubár (Fritz Pfeffer v denníku doktor Dussel, pozn. red.)
   Anna si vymyslela kamarátku Kitty, ktorej v denníku písala o všetkom, čo zažívala. Písala o tom, ako prežíva izoláciu v úkryte. O tom, ako museli byť stále zavretí, aby ich nechytili a neodviedli do koncentračného tábora. Cez deň, keď dole pracovali zamestnanci, museli byť ticho. Museli mať zatiahnuté závesy, aby ich nikto nevidel. Keď boli nálety, veľmi sa báli. Museli sa deliť o jedlo a plánovať, kedy sa budú umývať. Mali len to oblečenie, ktoré si stihli zbaliť pred odchodom z domu.
   Zapisovala si aj to, ako často sa zvykla hádať so svojou mamou a pani van Pelsovou. Opísala svoje dospievanie, ako prežívala pubertu a svoju prvú lásku. Zaľúbila sa do Petra, syna van Pelsovcov, od ktorého dostala svoj prvý bozk. Anna a Margot v úkryte pomáhali s domácimi prácami a vzdelávali sa. Anna chcela byť spisovateľkou, keď vyrastie. Vedela, že učiť sa je veľmi dôležité.
   O tom, čo sa deje vonku, počuli od svojich pomocníkov alebo z rádia, ktoré dostali. Keď v rádiu oznámili, že sa blíži koniec vojny, tešili sa a robili si plány. Skrývali sa už viac ako dva roky. V auguste 1944 ich ale odhalili esesáci (dôstojník SS v spolupráci s políciou, pozn. red.). Keď prišli, zobrali cennosti aj peniaze a všetkých, čo žili v úkryte, zatkli.
   Najprv išli do zberného tábora v Holandsku. Potom ich donútili nastúpiť do vlaku. Bol to posledný transport do koncentračných táborov. Ženy, deti a mužov rozdelili. Edith s Annou a Margot boli spolu najprv v Osvienčime. Nakoniec sa Anna a jej sestra Margot dostali do tábora Bergen - Belsen. Margot aj Anna tam krátko pred koncom II. svetovej vojny zomreli na týfus.
   Skoro všetci z úkrytu zomreli v koncentračných táboroch. Jediný, kto prežil, bol Annin otec Otto. Annin denník našla na zemi v úkryte jedna sekretárka (Miep Giesová, pozn. red.), ktorá ho po vojne dala Ottovi Frankovi. Ten sa ho rozhodol vydať. Z domu, v ktorom sa Anna s ostatnými skrývala, je dnes Múzeum Anny Frankovej.
   Som rada, že som si Denník Anny Frankovej prečítala. Je to dosť smutná, ale veľmi zaujímavá kniha. Pri čítaní som mala silný čitateľský zážitok. Záleží na tom, aby sme vedeli, čo sa dialo v minulosti. Tak sa môžeme poučiť, aby sa to nikdy viac neopakovalo. Prečítať si Denník Anny Frankovej preto vrelo odporúčam každému.

Danka Podhorová