Chcel by som niečo napísať o bariérach v našom meste. Aby ste sa vedeli trochu vžiť do môjho pohľadu na vec, opíšem vám stručne svoje prežitia z minulosti. Keď som bol malý chlapec a mal som ísť do školy, mal som na výber iba jednu – na Opatovskej ceste. Keď som ju ukončil, opäť som nemal na výber. Vozíčkari mohli ísť buď na obchodnú akadémiu alebo na SOU – chlapci na obuvnícku učňovku, dievčatá sa učili byť vyšívačkami.
Kedže som mal v škole s učením problémy, lebo som trpel poruchou pozornosti, nemal som inú možnosť, ako sa učiť byť obuvníkom. Keď som aj túto strednú školu ukončil, nevedel som, čo by som mohol robiť ďalej. Odvtedy ubehlo 13 rokov. Počas nich som sa pokúšal nájsť nejakú školu, kde by som mohol ďalej niečo študovať, ale nenašla sa ani jedna, kde by ma mohli prijať. Ak nie z iných dôvodov, tak určite kvôli tomu, že všetky školské budovy majú schody a iné prekážky. Skúšal som sa prihlásiť aj na jazykovú školu, aby som sa rozvíjal v jazykoch, ale v Košiciach sú všetky jazykové školy veľmi bariérové. Podobná situácia je s prácou. Nájsť pre vozíčkara prácu je väčšinou nevyriešiteľný problém. Nájsť si pracovné miesto, kde by neboli bariéry, a kde by brali ohľad na moje zdravotné obmedzenie a na to, že som si nemohol ukončiť nejaké ďalšie vzdelanie, je ťažký oriešok. Zvlášť dnes, keď je stále menej pracovných príležitostí pre všetkých, a keď skoro každý druhý človek po skončení školy si nevie nájsť prácu. Aj keď mojou najväčšou záľubou je šport a veľmi by sa mi páčilo stať sa napr. trénerom hry boccia, zobral by som hociakú prácu. Aspoň by som zažil, aké to je zarábať si na seba. Skúste sa vcítiť do mojej situácie, aké to je, nemôcť si nájsť školu, prácu, o mnohých ďalších problémoch sa ani nezmieňujem. O čom sa však zmieniť teraz chcem, sú miesta, ktoré robia problém v dostupnosti nielen vozíčkarom, ale aj mamičkám s kočiarikmi a pod. Sú to miesta, ktoré boli určené na to, aby slúžili všetkým Košičanom. Ale neslúžia. Keď sa Košice honosia takým krásnym prívlastkom – európske hlavné mesto kultúry, tak bysom privítal, aby sme to viac pocítili aj my, jeho obyvatelia.V hlavnom meste kultúry by nemali byť také nedoriešené veci. Chcel by som upozorniť predovšetkým na tieto body:
1. na hlavnej ulici úplne absentuje záchod pre vozíčkarov,
2. vstup do mesta na Námestie osloboditeľov je zatarasený, je tam schod,
3. pri OD Dargov je rozbitý chodník,
4. do butikov na hlavnej ulici chýba bezbariérový vstup,
5. kostoly by mali byť sprístupnené každému, bez ohľadu na zdravotný stav, vysoké schody znemožňujú vstup ako vozíčkarom, tak aj rodičom s kočíkmi,
6. aj návštevu cukrárne znemožňujú schody, ktoré sa nachádzajú dokonca aj pred vstupom na toaletu
7. prechod cez koľajnice pri OD Dargov je pre vozíčkarov veľmi náročný,priam až nemožný,
8. na ulici Ťahanovské riadky je v strede úzkeho chodníku vsadený stĺp, ktorý predstavuje prekážku
9. úrad práce sociálnych vecí a rodiny je pre vozíčkárov ťažšie dostupný, keďže výťah je dvoj-dverový a vozičkár sa tam nezmestí.
10. hlavná pošta je taktiež nedostupná, má mnoho schodov.
Mišo S.