Moja práca redaktora Klubčík

Vďaka finančnej podpore Nadácie pre deti Slovenska som mohol šesť rokov pracovať ako redaktor nášho internetového časopisu Klubčík. Chcem sa poďakovať NDS a tiež aj Marcelke za to, že napísala tento projekt. Vďaka nemu som mal príležitosť písomne vyjadrovať, čo cítim a prežívam, ako vidím svet okolo seba, a deliť sa s mojimi myšlienkami s ďalšími ľuďmi. Veľmi ma to posilnilo a otvorilo nové možnosti. Pomohlo mi to postupne sa zbavovať pocitu menejcennosti, ktorý vo mne už detstve zanechali „odborníci“.

Ako dieťa som nemal veľmi možnosť vyjadrovať, čo prežívam, často som bol kritizovaný za to, že mi ľudia nerozumejú. Moja detská psychologička aj niektorí moji pedagógovia mi často dávali najavo, že zo mňa nič nebude. A to iba kvôli tomu, že sa mi ťažko vyjadrovalo a málokto mi skutočne dobre rozumel. A tak som si neveril. Vďaka týmto projektom som konečne mohol vyjadriť všetkým, čo cítim, čo je vo mne. Povzbudilo ma to a dvihlo moje sebavedomie. Dostal som možnosť realizovať sa, objavil som potenciál, ktorý bol vo mne roky skrytý. Ďakujem všetkým, ktorí ma v tomto období sprevádzali.

Som vďačný mojim skvelým osobným asistentom a asistentkám, ktorí mi pomáhali dávať moje myšlienky a pocity na papier (do PC) a ktorí mi rozumeli, čo hovorím. A tým som nadobudol istotu, že môžem slobodne písať – hovoriť, čo chcem a každý mi bude rozumieť. Ďakujem aj kolegyniam a kolegom za gramatickú a grafickú úpravu.

Predtým som bol pochopený iba doma, naši mi rozumeli a s nimi som sa mohol porozprávať. Teraz mám možnosť všetkým vyjadriť, čím žijem.

V článkoch som sa venoval hlavne osobnej asistencii, lebo vnímam, že osobní asistenti sú veľmi dôležití pre život ľudí so ZP, pre to, aby mohli fungovať ako každý iný mladý človek .

Rád píšem aj úvahy na rôzne témy, rád sa zamýšľam nad životom, nad jeho zmyslom, smerovaním, nad tým, čo je dôležité.

V mojich článkoch som písal aj svoje zážitky z rôznych výletov, konferencií, aj z aktivít, ktoré som zažil na rôznych podujatiach s mojimi kamarátmi.

Ďalším okruhom boli témy, ktoré boli zamerané na to, ako mladý človek, ktorý nemá zdravotné postihnutie, vníma problematiku života ľudí so ZP. Častokrát som sa pýtal svojich osobných asistentov, ako oni vnímajú túto prácu a čo im to dáva. Bol som veľmi pozitívne prekvapený, ako reagovali na moju otázku. Mnohí sa vyjadrili, že táto práca im pomáha nadobúdať skúsenosti, ktoré sa im veľmi zídu v budúcnosti, keď si oni sami založia rodinu. A tak viaceré články boli rôzne ankety, vyjadrenia mojich asistentov, ktorí radi odpovedali na moje otázky.

Súčasťou projektu bola aj tvorba videodokumentov. Poukazovali sme v nich na architektonické bariéry. Mapovali sme napríklad prístupnosť košických historických budov, pamiatok a múzeí pre ľudí na vozíčku.

Venovali sme sa aj riešeniu etikety správania sa voči ľuďom so ZP. Myslím, že to malo veľký prínos pre tých, ktorí video pozerali. Je to vlastne taký videonávod ako pristupovať k vozičkárom. Nahrávali sme rôzne krátke videá - situácie, ako správne reagovať alebo ako nereagovať. Mnohí ľudia to chcú robiť dobre, ale nevedia ako. Videá sme využívali pri návštevách stredných škôl aj na konferenciách. Máme vlastný Youtube kanál Partia z DK , kde si každý môže pozrieť naše videá https://www.youtube.com/channel/UC2bhCgzWrky8KT5mn0sT8HQ.

V rámci projektu sme navštevovali základné a stredné školy. Záleží nám na tom, aby školstvo bolo otvorené inklúzii, aby školy prijímali všetky deti zo spádovej oblasti. Aby deti so ZP neboli vyčleňované, ale aby boli rovnako prijímané a aby im bolo umožnené vzdelávať sa a rozvíjať. Zaujímavé boli diskusie so žiakmi, školskými asistentmi aj učiteľmi. Z návštev jednotlivých škôl sme vytvorili brožúrku Spolu so školami. Píšeme v nej o školách, ktoré sme navštívili, ako o príkladoch dobrej praxe. Keď je ochota a otvorenosť, keď nie sú bariéry v mysliach ľudí, ľahšie sa prekonajú aj tie architektonické bariéry.

Chcem povzbudiť rodičov detí so ZP, aby sa nedali znechutiť negatívnymi názormi a neochotou niektorých škôl prijímať ich deti, ale aby hľadali možnosti. Na Slovensku sa nájdu školy, ktoré sú otvorené prijímať deti so ZP.

Som vďačný za celé uplynulé obdobie, kedy som mohol byť redaktorom, veľa ma to naučilo. Hoci projekt už skončil, vnímam písanie ako úžasný nástroj, ktorý nám pomáha hovoriť o našich potrebách, o tom, s čím všetkým sa v živote stretávame. Chcem tento nástroj aj naďalej využívať.

Matúš Knap