Adolf Diete Ratzka

Veľmi radi sa učíme od iných v tom, ako byť lepší, múdrejší, aktívnejší, radostnejší, silnejší,... Hľadáme príklady, vzory okolo seba. Jednými z nich sú určite dvaja muži - nesmierne húževnatý Švéd Adolf Ratzka a rovnako odhodlaný Angličan John Evans. Niet asi nikoho, kto by sa od nich nemal čomu naučiť. Pre lepšie oboznámenie sa s nimi a s ich životmi sú pripravené dva nasledujúce príspevky.

Ťažko postihnutý vozíčkar vymenil život za múrmi ústavu za štúdium na univerzite v USA

Keď sa v roku 1961 dostal 17-ročný mladík do mníchovského ústavu pre ťažko postihnutých, čakala ho budúcnosť ohraničená vysokými múrmi s niekoľkými bránami a čiernymi myšlienkami na smrť. Dnes 71-ročný muž menom Adolf Diete Ratzka, ktorému oblečenie svetra trvá polhodiny, zastupuje v Európskej únii Švédsko vo Fóre pre zdravotne postihnutých, pôsobí ako výskumný pracovník a pedagóg v Kráľovskom technickom inštitúte v Štokholme a v tej istej metropole je riaditeľom Inštitútu pre nezávislý život. Za sebou má štúdium psychológie, sociológie, je doktorom filozofie. Keď po trojročnom pobyte v ústave chytil do rúk útlu knihu o vzdelávaní, ešte netušil zlom, ktorý odomkne mreže doživotného žalára. "Autor v nej písal o svojom štúdiu na univerzite napriek tomu, že používal taký ventilátor ako ja," povie redaktorovi novín vozíčkar a do úst si stuhnutými rukami vložíplastikovú hadičku, aby k ochabnutým pľúcam priviedol vzduch potrebný k ďalšej vete: "Keď to dokázal tento človek, možno by som to mohol dokázať aj ja." O ďalšie tri roky A. D. Ratzku prijímajú na univerzitu v Los Angeles. Bývanie v normálnom internáte sa stáva pre neho šokom. V ústave mal pocit bezpečia, hoci si pripadal ako "príšera", na ktorú by pri vychádzke "zízali ľudia". Nikdy však svoj osudový krok neoľutoval. "Keby som nedostal od školy štipendium, asi by som zostal v ústave celý život, pretože čím dlhšie tam ste, tým viac sa inštitucionalizuje vaše myslenie. Podobá sa rybe z akvária, ktorá aj po hodení do mora bude stále plávať len v malom priestore." Svoju činnosť hodnotí jednoducho tak, že je človekom, ktorý zažil problémy a našiel riešenia. S doktorom filozofie sa ponoríme aj do mútnych vôd existencionalizmu a i tu nachádzame lakonickú odpoveď: "Pre mnohých ľudí je ťažké nájsť zmysel života. Pre osobu v mojej situácii je jasný - pracovať a bojovať za lepšie podmienky. Telesne postihnutí ľudia sa nemusia báť, že by zmysel života nemali." Propagátor idey nezávislého života ukončí svoje vyznanie a vzdiali sa. Na zadnom operadle vozíka má nalepenú tabuľku s nápisom RÖR INTE ASSISTANS REFORMEN - nedotýkajte sa našej reformy osobnej asistencie. Samolepka je spomienkou na december roku 1995, keď sa švédska vláda pri schvaľovaní rozpočtu snažila podstatne znížiť výdavky pre telesne postihnutých. V severskej zime, dva mesiace, od pol jedenástej do pol jednej hodiny, vtedy vozíčkari prichádzali pred parlament. A. D. Ratzka asi vie o čom hovorí, keď k tomu dodá:

"Výdavky sa znížili, ale nie podstatne."

Myšlienky A.D. Ratzku

„Mnohí z nás si myslia, že náš život nemá cenu a naše životné podmienky sú podradné. Avšak skutočnosť, že sme postihnutí ešte neznamená, že sme chorí.“

„Ak budeme hrať úlohu bezmocných, prídu ľudia, ktorí nám budú chcieť pomôcť. O čo budeme bezmocnejší, o to budú aktívnejší - postarajú sa o nás a my sa nebudeme musieť o nič snažiť.“

„Iní hovoria v našom mene. Keď konštruovali dopravu, na nás nemysleli. Keď skočia na autobus za rohom, my musíme zostať doma. Keď iní odchádzajú na dovolenku, my opäť zostávame.“

„Ľudia ako ja sú považovaní za deti. Nedokážeme si natiahnuť nohavice a ostatní tento fakt dávajú do súvislosti. Pri nákupoch sa predavačky obracajú na môjho asistenta a nie na mňa. Vyplýva to z pocitu, že nevieme za seba myslieť a hovoriť.“

„Ústav netvorí budova, ale situácia, kde si kontrolovaný inými“