Tomáš Hudák

Hlásim sa o slovo s ďalším svojím článkom.

V minulom článku som sa zmienil, že Vianoce som strávil čiastočne u bratov v Revúcej a čiastočne tu v Lubeníku.

K téme na nasledujúci článok som sa dostal, ako sa vraví, ako slepé kura k zrnu.

Kto by tohto vynikajúceho herca a skvelého rozprávača nepoznal?

V piatok 17.februára sa životného jubilea 80 rokov dožil významný český herec, pán Jan Přeučil.

Český herec Lubomír Kostelka sa narodil 31. marca 1927 v Přerove.

Bol LEGENDOU, akých je žiaľ už veľmi málo.

V stredu 18. januára 2017 poobede táto Pani herečka vo veku 83 rokov navždy odišla.

Milí priatelia, týmto článkom by som rád pokračoval v rozprávaní o známych a slávnych ľuďoch.

Chcem vám v ňom priblížiť koncert, na ktorom som sa včera so svojím otcom a jeho priateľkou Majkou zúčastnil.

Úmrtie rockovej legendy, speváka a gitaristu Chucka Berryho. Smutná správa o jeho odchode sa svetom rozletela 18. marca 2017.

Nedávno by sa bol Johnny Cash, ktorého hlboký charizmatický hlas, ktorý mi spôsobuje zimomriavky vždy, keď ho počúvam, dožil životného jubilea 85 rokov.

Mám rád jeho piesne a reč v ktorej spieva. Jeho piesne tiež dodajú človeku energiu.

Nasledujúci článok by som rád venoval spevákovi Daliborovi Jandovi, legende československej populárnej hudby.

V dnešnom článku by som rád vzdal úctu pani herečke s veľkým H, pani Emílii Vášaryovej.

Milí priatelia a čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík, hlásim sa vám so svojím ďalším článkom. Prostredníctvom neho by som vás všetkých rád zaviedol na Záhorie do mesta Gbely. O tomto meste som vám už písal.

Písal som vám o rodine, ktorú tam máme, o tom, že tam vyrastal môj dedo, tiež o tom, že od mala som tam trávieval každé letné prázdniny a aj o svojich zážitkoch, ktoré som tam zažil a ktorých rozhodne nie je málo, ako napríklad o minuloročnej narodeninovej párty mojej známej Niky a jej manžela Mariána, kde som bol spolu so svojimi dvomi mladšími bratmi Michalom a Matúšom a Michalovou priateľkou Mimou. Otec s nami nebol, lebo bol v Taliansku na zbere jabĺk. Verím, že veľa takých príjemných zážitkov v Gbeloch ešte zažijem.

Mám to tam rád a rád sa tam stále vraciam, keď mám príležitosť. Ako som už viackrát napísal, je tam príjemné prostredie a veľmi príjemní ľudia. Poviem vám to takto na rovinu, keby sa to dalo, čo sa, žiaľ, nedá, hneď by som si v Gbeloch kúpil nejaký dom a rád by som sa tam presťahoval a žil tam.

Žiaľ, nesplnilo sa mi to, nemôžeme mať všetko, čo chceme. Tak už to raz na tomto svete je. Ale koniec koncov, aj tu mám dom a som tu šťastný a spokojný už len preto, že môžem vyjsť vonku a mám tak väčšiu voľnosť a možnosť pohybu, ako som mal v bloku v Revúcej. Tam som síce chodil vonku, ale nie sám a nie tak často, keďže tam boli problémy s chodníkmi, ktoré nikto neriešil a o ktorých som sa v časopise Klubčík už zmieňoval.

Ale poďme my pekne - krásne naspäť do Gbiel. Tých príležitostí ísť do Gbiel je teraz už síce málo, ale vďaka aspoň za ne. Jedna takáto príležitosť sa nám naskytla aj tento rok. O tom, že tam pôjdeme, som sa dozvedel pred pár týždňami, keď bol u nás môj brat Michal s Mimou a na dvore sa s otcom dohovárali  kto, čo, kedy, ako a kde. Počul som, že sú tu Michal s Mimou, tak som vyšiel na dvor a akurát vtedy sa o tom bavili.

Bol som síce prekvapený, keďže som predtým o tom nemal ani len najmenšieho tušenia, ale ako vždy som sa tešil a zbytočne som už neriešil, prečo som sa o tom nedozvedel skôr, ale až teraz a nikoho som sa už na nič nepýtal. Možno to plánovali už dlhšie, ale nepovedali mi to. Možno zabudli a možno ma chceli prekvapiť, ako ma už neraz takto niečím prekvapili. Nevadí, stalo sa. Nemusím všetko vedieť, hááá hááá. Nebolo to nakoniec pre mňa až také dôležité. Hlavné bolo, že pôjdeme a užijeme si pekný spoločný víkend.

Potom už len volali do Gbiel, že kedy prídeme a koľko nás príde. Pre môjho otca to bola prvá dovolenka po dlhom čase, keďže asi desať alebo jedenásť rokov, už to neviem presne, koľko rokov to bolo, skrátka každé leto chodil na spomínaný zber jabĺk do Talianska. Tohto roku sa ale rozhodol, že tam chodiť nebude, keďže aj tu má teraz roboty dosť a o rok bude mať šesťdesiatku a nechce sa už tak namáhať a chce oddychovať. Veď si to zaslúži a už by sa mu to aj patrilo. Síce on už je taký, on aj keď z roboty domov príde, už aj sa doma chytí nejakej roboty. Ale aj on je len človek a nie stroj, aj keď niekedy robí ako stroj, háááá háááá. Ale dosť bolo reči o ocovi, vráťme sa k téme.

Pôvodne sme mali do Gbiel ísť na dvoch autách v zložení: otec, jeho priateľka Majka, bratia Michal s Matúšom a Michalova priateľka Mima. Potom sa však plány zmenili a Michal s Mimou nakoniec nešli. Nemala ísť ani teta Majka, mali sme ísť ja, otec a Maťo, ale opäť došlo k personálnym zmenám a šla s nami aj teta Majka.

Piatok

Vo štvrtok 6. júla večer sme sa zbalili a v piatok po budíčku o šiestej, a niektorí aj po raňajkách, ja síce nezvyknem raňajkovať, sme o pol ôsmej vyrazili z Lubeníka po Maťa do Revúcej a potom, ako sme si kúpili v obchode nejaké občerstvenie na cestu, sme o pol deviatej vyrazili priamym smerom na Gbely.

Gbely sú asi 330 kilometrov od Lubeníka. Cesta nám trvala zhruba štyri a pol hodiny vrátane jednej prestávky. Cesta do Gbiel nám ubiehala rýchlo. Počas cesty sme počúvali rádio alebo cédečká, čo sme mali v aute, spievali sme si alebo sme sa spolu rozprávali o všetkom možnom.

Do Gbiel sme dorazili okolo obeda. Privítal nás tam priateľ Nikinej maminy Eriky Janek. Erika robila. Len čo sme vystúpili z auta, Janek nám oznámil, že máme ísť na obed k Erike do roboty. Robila čašníčku v reštaurácii v neďalekej obci Petrova Ves. Práve cez túto obec sme prechádzali do Gbiel. Videli sme tam aj tú reštauráciu, v ktorej Erika  robí, ale to sme ešte nevedeli, že to je tá reštaurácia, kde Erika robí. Ešte sme si robili srandu, že to určite bude niekde pri kostole. Veď na dedinách, pardon v obciach, to tak býva, že skoro pri každom kostole je krčma alebo reštaurácia. V tomto príde to tak nebolo. Tá reštaurácia, kde robila Erika, bola na konci obce.

Povedali sme si, že Eriku prekvapíme v robote. Chceli sme ju prekvapiť, nevyšlo to. Ona prekvapila nás. Ale nevadí, stáva sa. Nejako sme sa v deň príchodu zabudli ohlásiť. Počas cesty sme oslovili jedného chlapíka, aby nám poradil, kde nájdeme nejakú reštauráciu. Ako sme sa od Janka neskôr dozvedeli, dotyčný pán bol bezdomovec. Poradil nám síce tú správnu reštauráciu, ale povedal nám, že otvárajú až poobede o druhej.

Tak sme pokračovali v ceste do Gbiel, ktoré bolí vzdialené už len štyri kilometre. Cestou sme si vraveli: Paráda, stretneme Eriku ešte doma. Opak bol pravdou, nestretli sme ju, už bola v robote. Dotyčný pán si totiž, možno aj vďaka Sviatku svätých Cyrila a Metoda, zmýlil deň. Nevadí, stáva sa.

Ako som povedal, po príchode do Gbiel nás doma privítal Erikin priateľ Janek a povedal nám, aby sme šli k Erike do roboty na obed. Povedali sme mu, že sme šli okolo, ale že nám bolo povedané, že otvárajú neskôr. Janek povedal, že nie, že Erika už robí. Tak sme opäť sadli do auta a vyrazili za Erikou. Po vystúpení a vzájomnom zvítaní sa s Erikou sme vstúpili do reštaurácie.

Musím povedať, že síce v hlavnom vchode boli schody, ale zboku tam bola rampa, takže som nemal problém s prístupom. Tam sme sa rozprávali s Erikou o tom, ako sa máme a čo máme nové odkedy sme sa naposledy videli.

Potom nám Erika už doniesla hovädziu polievku, vyprážaný parízer so zemiakmi a uhorkový šalát. Za obedom sme si dali niečo na pitie. Ja s Maťom som si dal pivo, teta Majka biele víno, ako Záhoráci vravia „kyseué ale veseué“, a otec kofolu. Poobede si tam Maťo s otcom dali partičku stolného futbalu. Otec sa ma pýtal, či si nechcem aj ja zahrať. Nechcel som, jednak som nemal chuť, a  jednak to bolo vysoko, takže by som na to nevidel. Potom sme sa s Erikou rozlúčili a vyrazili do Gbiel.

Tam sme sa opäť zvítali s Jankom a pokecali sme aj s ním. Potom ma oco s Maťom vytiahli po schodoch, vybalili sme sa a potom ma opäť dali vonku. Kecali sme o všetkom možnom. Neskôr sa otec s tetou Majkou vybrali na cintorín na hrob nášho starečka a starenky a ich syna Vlada, ktorí, ako som už vo svojom predošlom článku o Gbeloch písal, vychovávali môjho deda.

My s Maťom sme ostali doma s Jankom. Ja osobne som nechcel ísť, lebo som bol unavený z cesty a Maťo, myslím, tiež. Neskôr prišla aj Nika s manželom a synmi Miškom, Matúškom a najmladším Mariánkom. Po chvíli sme si začali grilovať steaky a rôzne iné dobroty a rozprávali sme sa o všetkom možnom. Medzitým sa z cintorína vrátil otec s tetou Majkou. Všetci sme sa dobre bavili, hrala nám aj muzika. Nikini starší synovia šantili na dvore, naháňali sa alebo sa bláznili vo vírivke. Čas nám rýchlo ubiehal. Neskôr Nika s rodinou odišla.

My štyria sme ďalej sedeli na dvore až do chvíle, keď začalo pršať. Takže otec s Maťom ma vyniesli hore, ale oni ešte sedeli pod prístreškom. Ja som zatiaľ pozeral telku a o nejaký čas som sa prezliekol do pyžamy a zaspal som. Neskôr prišla spať aj teta Majka a chlapi, teda otec, Maťo a Janek, šli o polnoci po Eriku do práce. Neskôr ešte na dvore kecali.

Sobota

V sobotu po raňajkách sme deň strávili vonku. Kecali sme, dávali sme si pivko, pozerali telku alebo počúvali muziku, o ktorej sme s Jankom aj kecali. V tomto smere si obaja dobre rozumieme, sme obaja naladení na rockovú vlnu. Ja som popritom lúštil aj osemsmerovky a krížovky, čo kúpil otec. Rád ich lúštim. Naopak, sudoku nemusím. To je skôr parketa  môjho otca, deda a mojej sesternice Danielky. Matika nikdy nebola mojou silnou stránkou, preto sa do lúštenia sudoku nepúšťam. Nechávam to radšej iným.

Poďme ale späť k téme. Pomaly sa blížil čas obeda. Poobede som opäť šiel von. Neskôr opäť prišla Nika s rodinou, nejaký čas sme posedeli na dvore, kecali sme a jedli sme kukuricu alebo melón, kto čo chcel. Keďže ja melón nemusím, dal som si radšej kukuricu.

Miško s Maťkom sa opäť rôzne hrali. Hrali sa napríklad s lietadlom na diaľkové ovládanie. Hrali sa až tak, že im lietadlo zaletelo k susedom na strechu a otec ho išiel zachraňovať. Záchranná akcia sa podarila.

Potom sme sa vybrali k Nike a Marošovi domov, sedeli sme na dvore, rozprávali sme sa a Nikini synovia Maťko a Miško hrali spolu s Marošom a Maťom futbal. Ja som s nimi nehral, aj keď by som rád. Ale, žiaľ, nedá sa. Mohol by som síce hrať aj teraz z vozíka, ale len na poste brankára. Bol som, ako sa vraví, tichý pozorovateľ.

Neskôr sme si všetci spolu zašli do Adamova. Zašli sme si tam zaspomínať na staré časy, keď sme sa tam chodili kúpať a trávili sme tam letné dovolenkové dni ešte aj s mojou maminou. Zašli sme aj k rieke Morava. Trocha sme sa tam poprechádzali a potom sme si zašli do stánku na pivo, kofolu alebo víno.

Potom sme zašli k ďalšiemu bufetu, kde robila jedna staršia pani bufetárka, ktorú sme spoznali pred trinástimi rokmi. Vtedy zakaždým, keď sme tam prišli, hovorila nám: „Vy cibulenky moje.“ Cestou tam sme si vraveli, či tam ešte vôbec bude robiť a či si nás po tých rokoch bude pamätať. Predstavte si, ešte tam robila a, samozrejme, si nás pamätala. Trochu sme sa tam zdržali, rozprávali sme sa, spomínali sme a dali sme si niečo dobré na pitie. Neskôr sme sa presunuli k odstavenému kamiónu, ktorého nákladný priestor slúžil ako provizórne pódium.

Vystupovala na ňom šestica amatérskych hudobníkov zo Smolinského, z Čár a z Gbiel. Tá kapela sa volala Retrojs. Ako už sám názov napovedá, bola to kapela, ktorá hrala prevzaté pesničky rôznych kapiel zo Slovenska, Česka, ale aj zahraničnú produkciu. Hrali piesne od 60. rokov až po súčasnosť. Hrali piesne Mira Žbirku, THE BEATLES, PINK FLOYD, NIRVANY, Brucea Springsteena, KATAPULTU, MODUSU, OLYMPICU, QUEEN alebo duet Mosty Lenky Filipovej a Karla Zicha. Môžem povedať, že toto vystúpenie sa mi páčilo, malo však aj svoje chyby. Miestami hrali a spievali falošne a spevákovi pri piesni Mira Žbirku Ako obrázok vypadol text. Ale nevadí, veď aj majster tesár sa niekedy utne, no nie? Toto ich vystúpenie som však nevidel od začiatku, ale aj tak som si prišiel na svoje, zaspieval som si a dobre som sa zabavil.  

Po koncerte bola pre návštevníkov pripravená v rámci akcie Adamovský táborák opekačka. Ľudia si opekali špekáčky alebo iné dobroty, ktoré si priniesli z domu alebo si ich kúpili v bufete. My sme sa toho už ale nezúčastnili.

Cestou domov sme išli navštíviť Erikiných rodičov uja Joža a tetu Kvetku na hájenku. Sedeli sme na dvore, rozprávali sme sa a nakoniec nám ešte ukázali, čo ešte chovajú. Majú dvoch jazvečíkov a vzadu na dvore prasatá, kačky, husi, sliepky a kozu. Ja som v tom zadnom dvore nebol. Kedysi mali aj kravy a býky. Teraz už ale obaja predsa len majú svoj vek a už sa toľko nevládzu starať. Po chvíli sme sa rozlúčili a odišli domov. Po príchode domov som sa prezliekol do pyžamy a zaspal som.

Nedeľa

V nedeľu ráno ma po raňajkách oco s bratom dali na dvor. Sedel som na dvore, počúval s Jankom muziku a kecali sme. Postupne sa pridali aj ostatní. Podobne ako v sobotu lúštil som krížovku  a osemsmerovky. Pomaly sa blížil čas obeda. Poobede, sme si všetci dali tichú ležanú. Potom k nám prišla Nika s rodinou a opäť sme strávili pekné popoludnie. Po tom, ako odišli, sme my ostatní sedeli na dvore, užívali sme si posledný spoločný večer. Došlo aj na fotenie. Potom sme sa odobrali hore a išli sme spať.

Keďže sme v Gbeloch boli, žiaľ, len na víkend, nestihli sme navštíviť ostatných známych, ktorých  tam  máme. Keď sme tam chodili kedysi na týždeň, dalo sa to stihnúť. Tak snáď nabudúce.

Pondelok

V pondelok ráno po raňajkách sme si už len pobalili veci a rozlúčili sme sa s Jankom a Erikou. Neskôr prišla aj Nika s rodinou. Potom sme sadli do auta a vydali sme sa na cestu domov.

Po návrate domov a po obede som už len oddychoval na posteli alebo pri počítači a neskôr, keď sa vyčasilo, zašiel som si na prechádzku a v rámci nej na pivo. Potom som si už len písal s rodinou a priateľmi, neskôr som sa prezliekol do pyžamy a išiel som spať.

Rád a s láskou spomínam nielen na nich, ale samozrejme aj na nášho starečka a jeho syna Vlada, ktorých som mal rád a ktorí tu už, žiaľ, nie sú. Nikdy na nich nezabudnem a vždy budem na nich s láskou spomínať. Starenku som už, žiaľ, nezažil, zomrela rok pred mojím narodením. Je mi ľúto, že sme sa nikdy nepoznali, určite by sme si rozumeli. Viem o nej len z rozprávania.

Tak to bol môj víkend na Záhorí. Som rád, že som sa tam znova mohol vrátiť, a dúfam, že sa tam ešte párkrát vrátim. Keď som doma, rád na Gbely spomínam. Občas si s Jankom, Erikou alebo Nikou píšem alebo volám.

Tomi Hudák

Aj on patrí k zástupu legendárnych hercov, ktorých mám rád, a ktorých veľmi obdivujem.

O prežití vianočných sviatkov som vám už síce písal, rozhodol som sa tak urobiť aj tento rok.

Tento článok je mojím druhým tohtoročným a verte mi, že nie posledným.

Za to, ako reprezentoval Československo a československý hokej si moju a určite nielen moju pozornosť určite zaslúži.

Po pár mesiacoch sa vám hlásim o slovo s ďalším článkom.

Môj najnovší príspevok bude na hudobno – filmovú tému, na svoje si prídu milovníci životopisných filmov, dobrej rockovej muziky, ale hlavne skupiny QUEEN.

Snívať je krásne, snívať sa má, snívať sa smie, snívať sa dokonca musí.

Ľudového rozprávača Jána Pisančina, alebo ak chcete Andera z Košíc, Vám asi predstavovať nemusím.

Mali sme Vianoce so všetkým, čo k ním patrí.