Zdena Gruberová

Milí priatelia, Slovensko a hlavne milovníci divadla, rozhlasových hier, filmu a televíznych inscenácií opäť smútia. Smútia hlavne fanúšikovia slovenskej herečky Zdeny Gruberovej. V stredu 18. januára 2017 poobede táto Pani herečka vo veku 83 rokov navždy odišla. Zomrela v bratislavskej nemocnici na následky zlomeniny a zápalu pľúc. Preto mi dovoľte, uctiť si jej pamiatku napísaním tohto článku. Ako hovorievala veršom Williama Shakespeara, Naše životy sú utkané z látky krehkej ako sen.

Zdena Gruberová sa narodila 24.11. 1933 v Šenkviciach. Bola slovenská filmová, televízna, divadelná i rozhlasová herečka. Narodila sa do početnej rodiny, otec jej umrel veľmi skoro a od matky, podľa vlastných slov, dostala prísnu výchovu. Od mlada mala rada poéziu, ale nerada recitovala a nerada sa predvádzala, študovala na obchodnej akadémií. Ako sa vyjadrila v medailóne slovenskej televízie, na obchodnú akadémiu šla z tradície. V mladosti netušila, že si ju získa Tália, rozhodla sa študovať na obchodnej akadémii. So školou však boli na Hamletovi a Jozef Budský, v hlavnej úlohe, vyžaroval energiu, ktorej neodolala. Vtedy si ani nepomyslela, že by raz na javisku SND mohla v Hamletovi hrať Oféliu. Stalo sa tak v roku 1964 a po jej boku bol Karol Machata, azda jej najčastejší javiskový partner v budúcnosti. No, keď sa vraj prihlásila do tvorivých súťaží pre mládež, takmer vždy do školy priniesla prvú cenu. Na jednej z nich sa zoznámila s hercom Júliusom Pántikom, ktorý ju vraj „pritlačil“ k múru, aby ju presvedčil, žeby sa mala stať herečkou. O Gruberovej hereckom talente nepochybovala ani jej triedna učiteľka. Zavolala do školy Františka Dibarboru, aby sa na jej žiačku prišiel pozrieť. Podľa svojich slov neverila tomu, že by taký veľký herec, ktorý bol pojem a hviezda prišiel kvôli pätnásťročnej žabe. A prišiel, Gruberova pred ním zarecitovala a Dibarbora trval na tom, aby sa zúčastnila prijímacieho pohovoru na dramatický kurz pri Štátnom konzervatóriu. Z tristo uchádzačov vtedy vybrali tucet talentovaných mladých ľudí, medzi inými aj Gruberovú. Herec vie, keď hrá...tvrdila Gruberová, ktorú v kurze učil Pántik aj Dibarbora. Oslovoval ju vraj malá. Pred vysokoškolským diplomom však uprednostnila prax v divadle. S kariérou herečky začínala v Armádnom divadle (dnešné komorné divadlo) v Martine, v rokoch 1953 – 1954. Následne dostala angažmán v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1954 – 1998. Počas tohto obdobia stvárnila na javisku prvej scény deväťdesiat divadelných postáv. Do činoherného súboru vstúpila ako 21-ročná a začala pri dievčensky roztopašných hrdinkách či naivkách. Postavu Júlie zo Shakespearovej klasiky Rómeo a Júlia mimoriadne obľubovala, a v nesmrteľnom príbehu zakázanej lásky sa objavila v roku 1957. O predstavení sa v dobovej kritike písalo, že Karol Machata a Zdena Gruberová sa premieňajú na milostný pár z minulého storočia, kde predovšetkým Zdena Gruberová strháva živou, bezprostrednou úlohou prebúdzajúceho sa slovenského dievčaťa. Členkou Činohry sa stala vo veľmi mladom veku, rýchlo si však získala dôveru režisérov. Meradlom jej umeleckého rastu bolo práve účinkovanie v Shakespearovských hrách - už ako 22- ročná si zahrala spomínanú Júliu, v roku 1975 sa vrátila v Shakespearovskej hre Kráľ Lear v úlohe Regan. V kultovej psychologickej dráme Električka zvaná túžba stvárnila Stellu, u ktorej nachádza zdanlivé útočisko sestra Blanche. Výrazná bola aj v postave Evy v poetickej dráme Tragédia človeka podľa predlohy Maďara Imreho Madácha. Ako skromne priznala, do divadla prišla v tej najväčšej divadelnej ére. Pri najväčších divadelných osobnostiach sa mala od koho učiť. V SND začínala s postavami mladých dievčat, ktoré podľa herečky, starli spolu s ňou. S postupom času tak dospievala k charakterovým rolám, k matkám a neskôr sa často objavovala v úlohách dedinčaniek. Gruberovej dobre sedeli aj komické polohy, humor zužitkovala v úlohách starých dievok a prostých ľudových žien, napríklad aj ako Karolína v slovenskej javiskovej klasike Geľo Sebechlebský. Okrem SND účinkovala napríklad aj na Malej scéne v predstavení Ľudomil s kolegom Dušanom Jamrichom. S Karolom Machatom – jej častým hereckým partnerom – ju spojili predstavenia Surovô drevo, tragédia Rómeo a Júlia či Hamlet, kde stvárnila Oféliu. Považovala ho nielen za vynikajúceho herca, ale aj partnera, ktorý nikdy nepokazil part toho druhého. Často sa objavovala aj po boku herca Štefana Kvietika a obľúbil si ju tiež režisér Pavol Haspra. S Kvietikom tvorili veršujúci pár, napríklad v jeho televíznej inscenácii Hernani podľa knižnej klasiky Victora Huga. Gruberovej hlasový register bol mimoriadne bohatý, jej kladné postavy mali často zasnívaný tón reči, pri záporných zas dokázala hlas rafinovane zastrieť. Vedela ním „evokovať vizuálne kontúry postavy“, čo ju podľa Encyklopédie dramatických umení Slovenska „predurčilo stvárňovať vnútorne zložité postavy“. Takými boli napríklad antická hrdinka Medea či Oľga z Čechovovej drámy Tri sestry. Účinkovala aj v hre Petra Karvaša Antigona a tí druhí a v hre Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho. Výrazne obohatila aj filmovú a televíznu tvorbu. V Drevenej dedine (1954) Andreja Lettricha si ako začínajúca herečka zahrala s legendami Andrejom Bagarom, Jozefom Kronerom aj Karolom Machatom. Lettrich ju neskôr obsadil aj do kriminálky Smrť prichádza v daždi, kde doplnila Ladislava Chudíka a Ivana Mistríka, a objavila sa aj v jeho Červenom víne. Jedným z najvýznamnejších filmov, v ktorých účinkovala, je však slovenská vojnová klasika Kapitán Dabač režiséra Paľa Bielika. Ako lekárnička Naďa tu v roku 1959 sekundovala Ladislavovi Chudíkovi a Elovi Romančíkovi. Intelektuálku Táňu – jednu z atentátnikov odsúdených na smrť – si zahrala v roku 1968 v televíznej adaptácii Balada o siedmich obesených podľa scenára Tibora Vichtu v réžii Martina Hollého. V psychologickej dráme s autobiografickými prvkami Po páde popredného amerického dramatika Arthura Millera, ktorú uviedlo SND ako prvé európske divadlo po premiére v USA, stvárnila postavu Maggie – alter ego Millerovej manželky Marilyn Monroe. Patrí ku generácií umelcov, ktorí tvorili tzv. Zlatý vek súboru Činohry SND. Stretnutie s touto krehkou noblesnou dámou, tragédkou, ktorá mala zmysel pre komediálne herectvo, umelkyňou s ušľachtilým srdcom, bolo vždy udalosťou – v divadle, na filmovom plátne, televíznej obrazovke, či pri počúvaní rozhlasu. V jednom z rozhovorov, pri príležitosti 80. narodenín, sa vyjadrila, že ako herečka považovala za veľkú česť hrať v SND s vynikajúcimi partnermi. S obecenstvom si vždy rozumela a dúfala, že ani režisérov nesklamala. Zahrala si naozaj množstvo krásnych postáv a dodala, že to fantastický pocit stáť na javisku, hrať dobrú rolu v dobrej inscenácii. Ako hovorila: „Vtedy nemyslíte na to, či máte peniaze, starosti... Možno sa to nedá celkom prirovnať k pocitu lekára, ktorý práve niekomu zachránil život, ale možno ja niekomu na tom javisku zasa vrátim dôveru v niečo, čomu už neverí. Je to prekrásne povolanie.“ Za svoje herecké umenie bola aj ocenená. V roku 1968 získala titul Zaslúžilá umelkyňa, v roku 1981 získala cenu Zlatý krokodíl v kategórii herečka za úlohu Heleny v hre Jubelové deti. V roku 1999 jej udelili Výročnú cenu LitFondu za celoživotnú dielo v oblasti činohry. V roku 2002 získala cenu Festivalu rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok v Piešťanoch, v roku 2008 cenu Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom v kategórii Kvet Tálie - celoživotné dielo. Na svoju bývalú kolegyňu a priateľku spomínajú aj osobnosti SND. No bude chýbať im a rodine, ale aj mnohým milovníkom divadla a jej hereckého umenia. Posledná rozlúčka bola v pondelok 30. januára 2017 v historickej budove SND. Česť jej pamiatke!

Zdroje: Pravda.sk

Tomi Hudák.