Miroslav Donutil v Revúcej

Miroslav Donutil... Treba viac slov? Veď, kto by tohto vynikajúceho herca a skvelého rozprávača nepoznal? Preto tu nechcem a nebudem rozpisovať jeho životopis. Kto ho nepozná a chcel by sa o ňom dozvedieť viac, môže si informácie o ňom vyhľadať na internete. Tento, aj môj obľúbený český herec, sa 7. 3 2017 o 19:00 hod., predstavil v Mestskom kultúrnom stredisku, alebo ak chcete v klube v Revúcej vo svojom novom programe MIROSLAV DONUTIL CESTOU NECESTOU ON E M AN SH OW. Pán Miroslav Donutil je skvelý česky herec, známy napríklad z filmu Dedičství aneb.... a z jeho pokračovania, ktoré ma už ale nejako neoslovilo. Už to nemalo šťavu, ako prvý diel. Ďalej je známy z filmov, Fany, Tankový prapor, Pasti, pasti pastičky alebo Pelišky. Aktuálne je najlepší český rozprávač a zabávač. Tento titul alebo označenie mu podľa mňa právom patrí. Svojimi hereckými výkonmi, príhodami a ich geniálnym podaním vás dokáže rozosmiať, fantasticky zabaviť, ohúriť, ba dokonca aj rozplakať! O tom som sa mal možnosť presvedčiť včera. Na jeho včerajšom vystúpení som sa zúčastnil spolu so svojím ocom a jeho priateľkou Majkou. Toto jeho včerajšie vystúpenie bolo pre mňa vlastne meninovým darčekom, keďže náhoda chcela, aby práve v tento a pre mňa sviatočný deň vystúpil pán Donutil v Revúcej. Ako som povedal už viac krát, neverím na náhody, ale asi začnem. O tomto vystúpení mi môj otec povedal tuším koncom februára alebo začiatkom marca, to už neviem, ale vlastne je to už nepodstatné. Spýtal sa ma, či chcem ísť. Samozrejme som povedal ÁNO. O týždeň sa ma to opýtal znova a ja som znovu povedal svoje ÁNO. Na to mi povedal, že lístky sú v kuchyni na stole. Potešil som sa. Mali sme šťastie, že sme zohnali lístky, lebo ako mi otec povedal, už bolo skoro vypredané. Lístky mali len otec a teta Majka, ja som nepotreboval. Tak to býva, že niekedy ho mať musím a niekedy nie je potrebné ho mať. Zažil som to tu v Revúcej aj v Košiciach. S ocom sme sa minule bavili, že to asi záleží od agentúry, ktorá dané podujatie usporadúva. Cena lístka na toto predstavenie bola 14 eur. To bolo ešte v pohode. Ale aj keby to bolo viac, nevadilo by to. Veď, ako sa vraví, aj kvalita niečo stojí. Rovnako ako ja, má rád pána Donutila a jeho humor aj môj kamarát Miro Mrlian z Liptova, ktorého som v časopise už viackrát zmieňoval. Keď som mu spomenul, kam sa chystám, povedal mi, že rád by tiež šiel so mnou na to predstavenie. Žiaľ, nedalo sa a aj som mu to hneď povedal. Povedal som mu, že keby som o tom vedel o niečo skôr, povedal by som to ocovi a možno by sa to dalo nejako zariadiť, že by išiel s nami aj on a strávili by sme spolu nejaký čas. Nezvyknem vždy chodiť na stránky mesta Revúca, mestského rozhlasu, alebo stránku mesta Revúca na Facebooku. Asi budem musieť tieto stránky viac navštevovať, aby mi nič dôležité neuniklo. Ale povedali sme si, že si to, že sme spolu neboli teraz, spolu vynahradíme v novembri v Košiciach, na koncerte našej obľúbenej kapely KABÁT. Alebo, keby pán Donutil mal vystúpenie v Košiciach, tak pôjdeme spolu, keď budeme obaja v Košiciach. Rád by som si ho pozrel opäť. Stálo to za to. Ale nebudem predbiehať. Predstavenie sa, ako som už povedal, konalo 7.3. večer o 19:00 hod v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej. Chystať sme sa začali už asi o hodinu skôr. Dal som sa do poriadku, obliekol som sa o obul, otec sa medzi tým ešte osprchoval a dačo si zajedol, potom k nám prišla teta Majka aj s mamou a pogratulovali mi k meninám. O 18:30 sme už sedeli v aute a vyrazili sme do Revúcej. Asi o 15 minút sme už boli na mieste a šli sme k bočnému vchodu, ktorý nám prišli otvoriť a dostali sme sa dnu do sály. Otec ma usadil na mojom tradičnom mieste dole na boku pri sedadlách a potom s tetou Majkou išli na svoje miesta. Dal som si dole bundu a čakal, kým sa predstavenie začne. Z reproduktorov zneli piesne pána Donutila, ktoré mám krátili čakanie na začiatok predstavenia. Po chvíli sa už na scéne, na ktorej po bokoch boli kvety a v strede scény bol stolík, stojan s mikrofónom a kreslo, objavil pán Donutil a predstavenie sa mohlo začať. Pán Donutil rozprával o svojich zážitkoch z divadla, o kolegoch, o režiséroch, o kamarátoch, o dovolenkách s manželkou, zážitkoch z filmovačiek, o zážitkoch zo zahraničných zájazdov a tak ďalej. Okrem rozprávania rôznych historiek a vtipov mám pán Donutil aj zaspieval. Priznám sa vám, že do tohto okamihu som nemal ani len tušenie, že pán Donutil aj spieva. Musím ale povedať, že mu to šlo. Zaspieval asi štyri piesne, z ktorých som poznal len dve a to Pramínek vlasů od Jiřího Suchého a baladu Tears in heaven od anglického speváka a gitaristu Erica Claptona. Pri druhej zmieňovanej piesni som zažil malé prekvapenie. Zaznela totiž po česky a mala názov Já se vrátim. Pri tejto piesni mi nechýbalo veľa k tomu, aby mi z oka vyleteli slzy. Tie som mal v očiach už tak či tak, ale to bolo spôsobené smiechom. Opäť som sa veľmi dobre zabavil a spestril som si tak svoj meninový deň. Predstavenie trvalo dve hodiny a malo jednu pármimútovú prestávku, počas ktorej sme si mohli zakúpiť knihy o pánovi Donutilovi, alebo jeho cédečka či dévedéčka, ktoré počas prestávky pán Donutil v zákulisí podpisoval. Práve túto prestávku využil aj môj otec a k spomínaným meninám mi kúpil knihu 60 uzlíku života na provázku, mapujúcu život Miroslava Donutila a cédečko MIROSLAV DONUTIL & KAREL GOTT Spolu na kus řeči. Knihu aj cédečko mi pán Donutil aj podpísal. Takže mám nielen nehmatateľnú spomienku, ktorú mám v hlave a v srdci, a ktorú mi odtiaľ už nikto nevezme, ale aj hmatateľnú spomienku v podobe knihy a cédečka. Keďže mám pána Donutila a jeho humor naozaj veľmi rád a jeho humor mi je naozaj veľmi blízky, som naozaj veľmi rád, že som sa tohto pre mňa nezabudnuteľného večera mohol zúčastniť. Po príchode domov sme si ešte trochu posedeli v kuchyni, rozprávali sa a pozerali televízor. Otec chcel pustil cédečko, ale teta Majka mu to zatrhla, lebo chcela pozerať na TV Barrandov program Nebezpečné vzťahy. Po chvíli teta Majka odišla. Potom som sa dal do poriadku, prezliekol som sa do pyžama a keďže spať sa mi nechcelo a zapínať televízor som si tiež už nechcel, tak som si ešte čítal knihu o Mirovi Žbirkovi. Po prečítaní pár stránok knihy som vypol lampu a plný dojmov z nezabudnuteľného večera som sa odobral do ríše snov. Včera ráno, ešte kým bol otec doma, sme si spoločne trochu z tohto cédečka vypočuli a ja som ho sám potom dopočúval celé a potom ešte raz aj večer. Páčilo sa mi. Som rád, že som ho aj spolu s knihou dostal. Už teraz sa teším a neviem sa dočkať, ako sa do tej knihy začítam a aké zaujímavostí zo života tohto pána umelca sa dozviem. V závere tohto článku by som touto cestou rád vyslovil jedno veľké ĎAKUJEM môjmu ocovi a tete Majke v prvom rade za to, že som vďaka ním prežil nezabudnuteľný zážitok a nielen za knihu a cédečko. Dúfam, že si raz budem môcť pozrieť naživo aj nejaké divadelné predstavenie, v ktorom pán Donutil účinkuje. Rád by som sa sním stretol aj osobne. Dúfam, že sa mi to raz splní. Pre pána Donutila, ktorého za si jeho prácu, ktorú robí naozaj ako profesionál veľmi vážim a ĎAKUJEM mu za to, mám jedno prianie. Prajem mu, aby ešte dlho robil svoju prácu tak, ako len najlepšie vie a robil tak radosť svojim fanúšikom prostredníctvom svojich filmov, zábavných televíznych programov a divadelných predstavení. Žiaľ, takých umelcov, ako je pán Donutil, je v oboch našich republikách už veľmi málo. Samozrejme nájdu sa aj medzi mladšími hercami výnimky. Klamal by som, keby som tvrdil, že nie sú, ale je ich málo. To spojenie o oboch našich republikách som použil zámerne. Aj napriek, dovolím si povedať nezmyselnému, rozdeleniu sa stále cítim byť Čechoslovákom. Ja vlastne ani nepociťujem, že sme sa rozdelili. Keď sú napríklad majstrovstvá sveta v hokeji a stane sa, že Slovensko neskončí vo finále a Česko áno, tak držím palce Čechom. Mám v Čechách priateľov, mám rád českú hudbu, české filmy a hercov, zábavné programy. Tu musím skonštatovať, že Česi sa vedia baviť viac ako my Slováci. Ale o tejto téme rozdelenia snáď niekedy nabudúce. Ak vôbec, lebo o politiku sa nezaujímam a nie ja mojou šálkou kávy. Do písania a čítania nabudúce, priatelia.

Tomi Hudák