Čo mi dáva práca externého redaktora.

Milí priatelia,

k téme na nasledujúci článok som sa dostal, ako sa vraví, ako slepé kura k zrnu, háááá háááá. Pred pár minútami som na facebookovej stránke Partie z DK zachytil článok môjho kamaráta a redakčného kolegu a Matúša Knapa. Ako už sám názov napovedá, Matúš v ňom píše o tom, čo mu dáva práca redaktora v časopise Klubčík. Po prečítaní Matúšovho článku som sa samozrejme inšpiroval a rozhodol som sa ihneď, ako som jeho článok dočítal, že si od Matúša názov tejto veľmi zaujímavej témy požičiam a napíšem aj ja článok o tom, čo práca externého redaktora časopisu Klubčík dáva mne. Dúfam že sa Matúš snáď za to na mňa nenazlostí, že sa mu pletiem do témy. Prepáč Matúš. V podstate sa nič nestalo, iba som si požičal názov, článok je mojou vlastnou výpoveďou. Práci redaktora v časopise Klubčik sa venujem asi tri roky. K mojej spolupráci s časopisom prispela vlastne náhoda. Na náhody neverím, vraví sa, že náhoda je blbec, ale v tomto prípade to vyšlo. K práci externého redaktora som sa dostal pri bežnom rozhovore. Písal som si s Marcelkou Strhárskou, len tak. Čo robím, ako sa mám, čo mám nové a tak ďalej. Také bežné frázy medzi kamarátmi, ktorí sa dlhšie nevideli. Bol som vtedy doma v Revúcej. A v tom to prišlo. Len tak medzi rečou mi spomenula, že v klube majú svoj časopis a opýtala sa ma, či by som sa nechcel spolupodielať na jeho tvorbe. Ako inšpiráciu mi poslala pár ich článkov, aby som mal predstavu o čom to vlastne je, keďže som sa predtým s takým niečím nestretol. Písanie ma samozrejme baví už od školy, keď sme mali v škole sloh a písali sme slohové práce. Mával som z nich skoro vždy trojky, ale to nevadí. Veď nikto nie je dokonalý a neomylný, ani ja nie. Začal som to brať ako koníček a ani vo sne by mi nenapadlo, že mi môj koníček bude o pár rokov aj prácou. Samozrejme som s nadšením a bez zaváhania Marcelkinu ponuku prijal. Aspoň mi ešte aj teraz pri písaní rýchlejšie ubehne čas a nesedím len tak pri telke alebo pri počítači a nejako sa zabavím. Občas si písaní aj pustím nejakú hudbu. Dnes napríklad som si k písaniu pustil svoju obľúbenú METALLICU. Niekoho môže hudba pri písaní alebo čítaní rušiť, no mňa nie. Mne to práveže pomáha. Neviem, ako a či je to vôbec možné, ale hudba ma pri písaní inšpiruje. Mávam pri písaní článkov pod vplyvom hudby veľa rôznych nápadov, niekedy aj dobrých, čo a ako napísať. Ešte aj keď som sa učil na záverečné skúšky v škole, mal som pusteného Aleša Brichtu. Vtedy, keď som začal písať do časopisu, bol časopis Klubčík vydávaný ako klasické časopisy v papierovej forme, neskôr sa z neho stal internetový časopis. Ale nebudem predbiehať. Bolo mi povedané, že môžem písať vlastné články alebo mi občas nejaké témy vymyslia a zadajú aj v klube. Priznám sa, rád občas, keď nemám nápad na vlastný článok, uvítam inšpiráciu aj od partie. Vážim si a rád uvítam ich rady a pomoc, ale najradšej píšem vlastné články. Pociťujem vtedy voľnosť, že môžem písať veci podľa toho, ako čo cítim. Môžem písať, čo chcem a ako chcem. Ako som povedal, slovo dalo slovo a z ponuky sa stala spolupráca, ktorá trvá až do dnešných dní a verím, že ešte dlho trvať bude. Mám svoju prácu rád a vždy, keď mám písať nový článok, tak sa na to veľmi teším. Napĺňa ma to. Baví ma hrať sa so slovami a vetami, vymýšľať, dopĺňať a prerábať. Je to pre mňa, povedané slovami klasika, škola hrou. Pri písaní sa dokážem úplne odreagovať, dokážem vypnúť a keď píšem, zabúdam na svet a na problémy okolo seba. Sústreďujem sa len na hudbu a na to, čo píšem. Niekedy si lámem hlavu nad tým, čo napíšem, ale nikdy to netrvá dlho. Väčšinou sa stane, že slová a vety vychádzajú z mojej hlavy samé, prirodzene a ľahko. Ide mi to, ako sa vraví, ako po masle. Ale už sa mi aj stalo, že som aj štyri a viac krát posielal upravené verzie svojich článkov, čo som stálo niečo opravoval alebo dopĺňal, keď mi niečo nové napadlo. Stáva sa, aj majster tesár sa predsa utne. Zo začiatku som písal len tak pre potešenie, pre zábavu, aby som zabil nudu a pre dobrý pocit z toho, že niečo robím a že sa len tak nepovaľujem. Ktovie, možno ak niekto toto číta, kto ma nepozná, bude zvedavý, kto som, čo rád robím, čo mám rád, aké mám záľuby, ako žijem, čo ma zaujíma a tak ďalej. A aj z tohto dôvodu to vlastne robím, aby o mne alebo o nás telesne postihnutých všeobecne vedelo čo najviac ľudí. O tom kto sme a o našich aktivitách. Možno, keď to niekto číta, povzbudzuje nás a teší sa spolu s nami z našich úspechov, z toho, že sme akí sme, že sa nevzdávame a bojujeme o svoje práva a miesto v spoločnosti, aj keď je to ťažké. Alebo taktiež bojujeme s nepriazňou osudu a nie sme zalezení niekde v kúte a uzavretí do seba. Preto je dobré, že máme takúto prácu, pri ktorej môžeme aspoň na chvíľku vypustiť z hlavy všetky svoje problémy a starosti. Ako som povedal, zo začiatku som to robil iba tak, pre potešenie a pre zábavu. Neskôr vznikol projekt, v rámci ktorého časopis prešiel do svojej elektronickej podoby. Svoju zásluhu a to nie malú, má na tom aj Nadácia pre deti Slovenska, za pomoci ktorej tento projekt vznikol. Opäť som bol Marcelkou Strhárskou oslovený, či by som sa nechcel opäť spolupodieľať na tvorbe novej verzie Klubčíka. Opäť som súhlasil. Tento krát som ale s klubom podpísal zmluvu. Poslali mi ju domov do Revúcej, ja som ju podpísal a spolu s prefotenými dokladmi som ju poslal do klubu. Bol som rád, že to vyšlo, a už nič nestálo v ceste mojej kariére redaktora. Pre Klubčík som začal písať 1. septembra 2015. Svoju prácu som vykonával z domova v Revúcej a neskôr v Lubeníku, kedže nebývam v Košiciach a nemohol som chodiť do klubu. Je mi to ľúto, ale už je to raz tak. Nemôžem byť na dvoch miestach naraz, žiaľ nemám ten dar. Občas som s nimi v spojení aspoň cez facebook alebo skype a rozprávame sa o všetkom možnom. Vďaka tomu, kto internet vymyslel a vďaka aj Bohu zaň, háááá háá. Keď mám možnosť, občas do klubu rád zájdem. Rád by som aj častejšie, ale nedá sa. Za svoju prácu som dostával na účet každý mesiac menšiu finančnú odmenu. Aby bolo medzi nami jasné, nerobil som to len preto, aby som z toho mal nejaký finančný zisk. Ale samozrejme nejaké to euro vždy pomôže, a nie je na zahodenie. Tak ako má všetko svoj začiatok, má aj svoj koniec a ten mala aj moja práca pre časopis. Teda, aby som to uviedol na pravú mieru, moja práca skončila oficiálne. Oficiálne som skončil s prácou 31. mája 2016. Práca na zmluvu sa pre mňa síce skončila, ale písaniu pre Klubčík sa venujem doteraz. Verím, že sa jej ešte aj dlho venovať budem. Ako som povedal, písanie ma baví a dúfam, že ešte dlho ma baviť bude. To, že som sa na to dal, neľutujem a nikdy ľutovať nebudem. Nie je totiž čo ľutovať. Ľutoval by som, keby som to neskúsil. Riadim sa heslom, že život je krátky, treba si ho užiť naplno a skúsiť sa má všetko. Toto bola pre mňa veľmi cenná a obohacujúca skúsenosť. Veľa mi to dalo do života. Som rád, že som si tuto prácu vyskúšal a som na seba hrdý, že som to dal tak, ako som to dal. Často smo bol za svoju prácu aj pochválený, ale to vôbec nestojí za reč. Robil som svoj prácu, ako som najlepšie vedel. Myslím, že nebudem hovoriť len za seba, keď poviem, že som veľmi rád, že sa v tomto skvelom projekte myslelo aj na nás zdravotne postihnutých, a že sme dostali možnosť a príležitosť sa aspoň takto nejako začleniť do pracovného procesu a mohli sme ukázať svoje schopnosti, lebo my zdravotne postihnutí nemáme veľa možností zamestnať sa. Možnosť zamestnať sa nemá veľa krát ani zdravý človeka a nie ešte my. Kiežby by sa našlo viac možností zamestnania pre zdravotne postihnutých. Asi chcem veľa, ale ktovie. Možno raz sa stane zázrak a dôjde k tomu, že si raz aj zdravotne postihnutý človek nájde dobrú prácu, zodpovedajúcu svojím schopnostiam. To je také moje prianie. Touto cestou by som sa v závere článku chcel poďakovať nielen Nadácií pre deti Slovenska, ktorá tento projekt podporila, čo si veľmi vážim. Moje veľké ĎAKUJEM v druhom rade patrí aj už spomínanej Marcelke Strhárskej a partii z klubu, ktorí ma na túto spoluprácu oslovili, a ktorých ponuku si veľmi vážim, a ĎAKUJEM im za to, že sa som sa tohto skvelého a výnimočneho projektu mohol zúčastniť. Vraví sa, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Dovolím si povedať, že ja som sa aj zúčastnil aj som vyhral. Výhrou pre mňa je to, že som o ďalšiu novú skúsenosť bohatší. Do písania a čítania nabudúce, priatelia.

Tomáš Hudák