Narodil som sa síce vo Košiciach, ale svoje detské a mládežnícke roky som trávil u babky v Sokoľanoch. Od piatich rokov až do dvadsiatich.
Ako dieťa som miloval piesok... Keď som sa v ňom hral, mal som ho až v trenkách :-). Pri 30°C horúčavách dobre padol studený kúpeľ.
Babka mala studňu, a keďže nafukovací bazén vtedy ešte nebol, napúšťala hadicou vodu do vane, ktorá stála uprostred dvora... a tam sme sa hrali, veľmi dobre sa na to pamätám, akoby to bolo včera.
V tej vani prala, a keď neprala, tak ste v nej našli nás – mňa a brata. No a hadica sa dala dobre využiť aj na osvieženie, striekali sme sa ňou. Občas sa nechtiac ušlo aj babke. „Mišo, ta ty šalený, nestriekaj!“ kričala na nás. To boli časy! Vtedy mi ani počítač nechýbal, ani telka, trávil som vonku nádherné dni. Neskôr babka kúpila malý nafukovací bazén...
V „Sakaľu“ som si našiel veľa kamarátov. Najkrajšie chvíle boli pri hre futbalu. V dedine bolo futbalové ihrisko, pozbierali sme sa viacerí kamaráti, posunuli sme si bránky a urobili ihrisko podľa našich predstáv. Nechcem sa chváliť, ale myslím si, že som bol dobrý brankár. Pekné spomienky mám na to, ako nám dedko nám vždy doniesol sladkú baldovskú vodu v sklenených fľašiach.
A ešte mám krásne zážitky z hry, ktorú pochybujem, že ste sa niekedy hrali... Bola to hra v zrne, babka mala sýpku, keďže mala veľké polia a pestovala obilie. Síce ma potom všetko svrbelo, ale bola to paráda.
Môj najlepší kamarát sa volal tiež Mišo. Prišiel pre mňa ku babke a šli sme von. Babka ma potom skoro celý deň nevidela. Akurát na obed som sa objavil doma, aby som sa najedol a už ma nebolo. Robila skvelé lekvárové a tvarohové pirohy. Odvtedy je to moje najobľúbenejšie jedlo. A varila aj chutnú domácu kuraciu polievku.
S odstupom času, keď si spätne spomínam na to obdobie, uvedomujem si, aké nádherné detské a mládežnícke roky som zažil.
Mišo Seman