Nedovoľme pasivite zvíťaziť

Počula som už dávnejšie jednu príhodu, ktorá sa možno zakladá na skutočnosti a možno aj nie... Jeden človek si chce pribiť doma obraz na stenu, no zistí, že nemá kladivo.

Tak si vraví: „Musím ísť za susedom a požičať si kladivo“.

Vzápätí ho napadne: „Ale čo keď  mi to kladivo nebude chcieť požičať? Aj minule na mňa pozeral nejako divne.“

A vraví si: „No idem za ním, predsa mi ho však požičia. „Ale čo ak nie, už minule sme sa pre niečo hádali“, hovorí si vzápätí.  

Tak sa nakoniec predsa len rozhodne, že ide za susedom, a tak zaklope, sused mu otvorí a muž mu vraví: „Vieš čo, keď mi nechceš požičať to kladivo, tak si ho niekam strč...“

A presne tak to býva aj živote. Hodnotíme dopredu osoby a veci bez toho, aby sme si to najprv premysleli, overili fakty a pozreli sa na veci z rôznych uhlov pohľadu. Toto hodnotenie iných sa nedeje len tak samo od seba, je to prejav sabotéra v nás.

A potom začneme spochybňovať aj sami seba. Koľkokrát si v duchu alebo nahlas hovoríme toto nezvládnem, to nedám, až sa nakoniec sami presvedčíme, že to zbytočne budeme vôbec skúšať, keď to nezvládneme. Vnútorný hlas nám začne vravieť,  že nedokážeme ani to, či to.. ako by sme aj mohli, ak sa presviedčame o tom, že to nezvládneme.. A tak sa človek stáva pasívnym.

A ideme životom bez zrejmého cieľa, len tak prežívame a ideme s davom. Zapneme si napr.  televízor a pasívne prijímame, to, čo v ňom ide. V televíznych novinách sa dozvieme, že mnoho ľudí sa má oveľa horšie ako my a tak nevidíme dôvod niečo meniť. Sme s niečím nespokojní? Ak je odpoveď áno,  čo s tým? Aj tak sa nič nedá robiť, myslíme si, že o našom šťastí a pohode predsa rozhodujú iní...Keď si toto povie povedzme 500 tisíc ľudí na Slovensku, ktorí sa vzdali niečoho predtým ako to vôbec skúsili, čo sa stane? Nič sa nikdy nezmení...