Nedvědovci v Revúcej.

Milí moji drahí priatelia, čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík, milovníci hudby a obzvlášť pesničiek bratov Jana a Františka Nedvědovcov. Tento svoj nasledujúci článok by som rád venoval práve vám. Chcem vám v ňom priblížiť koncert, na ktorom som sa včera so svojím otcom a jeho priateľkou Majkou zúčastnil. Najprv malé spresnenie, na koncerte s Františkom nehral tentoraz jeho brat Jan, ale Františkov syn Vojta. Jan sa už asi hudbe nevenuje a stiahol sa do ústrania. Je to síce škoda, ale na druhej strane sa to dá chápať. Má už svoj vek a svoje odspievané. Má svoju rodinu, mladú manželku. Musí sa jej venovať, háááá háááá. Už aj on asi potrebuje svoj oddych a kľud.

Ešte asi niekedy v marci sa ma otec spýtal, či neviem, či tu nebudú mať Nedvědovci koncert. Niekde to vraj počul alebo čítal, to už neviem. Ale to je jedno. Povedal som mu, že to môžem skúsiť pozrieť na internete. Najprv som nič nenašiel, ale neskôr som už to šťastie mal a informácie o koncerte som našiel. Zistil som, že sa koncert bude konať 30. apríla o siedmej v dome kultúry v Revúcej. Spýtal sa ma, či chcem ísť. Povedal som áno. Krátko na to sme už mali doma aj lístky. Jeden lístok stál 12 eur. Pôvodne mal ísť s nami aj môj mladší brat Matúš, ale myslel si, že koncert je v sobotu. Akosi zabudol, že v deň koncertu robí. Prišiel síce o príjemný koncertný zážitok, ale nevadí, stáva sa. Nabudúce mu to určite vyjde, nejaký iný koncert, či iné podujatie. Na koncert som sa tešil ako vždy. Ale asi viac ako ja sa na koncert tešil môj otec. Ten mi totiž už v sobotu večer minulý týždeň, týždeň pred koncertom povedal: A nezabudni mi pripomenúť, že zajtra ideme na koncert. Hovorím mu: Oci, ten koncert bude až na budúcu nedeľu. Len sa zasmial a povedal : Jáááááj no dobre. Myslel si, že to týždeň skôr bude. Nevadí, stáva sa. Nemôžeme si všetko pamätať, čo kedy bude. Každý sa môže mýliť. Mýliť sa je ľudské. Nikto nie je dokonalý. Z chuti sme sa na tom zasmiali. Otcova priateľka Majka síce s nami najprv ísť nechcela, ale potom po koncerte povedala, že koncert bol dobrý, páčil sa jej a bola rada, že bola s nami na ňom. U mňa je to niekedy podobné, keď mám niekde ísť, najprv sa mi nechce a hundrem, ale potom neskôr som rád, že som tam bol. Alebo sa mi už aj stalo, že som sa na niečo tešil, keď som išiel napríklad na nejaký film do kina a potom som bol sklamaný a bola to pre mňa strata času, lebo som od toho čakal niečo viac, že to bude niečo lepšie. Otcova priateľka Majka mi ešte povedala, že Nedvědovcov predtým nepočúvala. Počúvať ich začala, až keď spoznala môjho otca. Ja som sa ich naučil počúvať tiež len vďaka nemu. Máme doma pár ich cédečiek. Mám veľmi rád ich piesne, lebo majú krásne melódie a krásne texty s hlbokými myšlienkami. Aj keď som síce v prvom rade rocker, mám rád aj pesničky Nedvědovcov. Sú pre mňa a myslím, že nielen pre mňa balzamom pre dušu. Pri nich sa človek veľmi odreaguje, uvoľní a zabudne na svoje problémy. Pretože tie ich piesne mám rád, chcel som na ich koncert ísť. Asi o šiestej večer sme sa začali chystať a obliekať a o pol siedmej sme boli na ceste do Revúcej. Po odparkovaní sme sa presunuli do domu kultúry a tam ma otec usadil na moje tradičné miesto, dole na boku pred pódiom. On s priateľkou sedeli inde. Najprv som sedel sám, ale potom ma oslovila moja známa Soňa, ktorá je mojou vzdialenou rodinou. Bola tam s priateľom. Tak som sa presunul k nim. Kým sa začal koncert, trošku sme spolu pokecali.

Na pódiu už boli nachystané nástroje. Po chvíli sa na pódiu objavili František a Vojta Nedvědovci a spolu s nimi basgitarista Milan Plechatý a spevák a gitarista Petr Kocman a koncert sa začal. Odzneli na ňom známe aj neznáme piesne. Z tých známych piesní odzneli piesne Opuštenej lokál, Kočovní herci, Proužek, Souhvězdí jisker, Banská Bystrica, Rúže z papíru, Podvod, Igelit, Svítani, Stánky, Devatenáct let, Skládanka alebo Hejna včel. Po pár piesňach v úvode František opustil pódium a odobral sa do šatne. Počas jeho neprítomnosti zaspieval pár piesní Vojta a pár Petr. Od Petra zaznela napríklad nádherná pieseň Svatební a Leaving on a jet plane, ako spomienku na amerického speváka Johna Denvera. Vojta zaspieval napríklad pieseň Zrnka a pár piesní od skupiny Brontosauři, v ktorej hrával František s bratom Janom. Po chvíli sa František vrátil a koncert pokračoval ďalej. Kto chcel, mohol si zakúpiť cédečka. My sme si nekúpili. Ako som povedal, pár ich máme doma. Medzi prídavkami odznela aj pieseň Tam u nebeských bran, ako spomienka na skvelého českého speváka a môj idol Michala Tučného. Zaslúžil si to, aby si ho takto pripomenuli. Tou ma potešili, a myslím, že nie iba mňa. Nezahrali napríklad piesne Miluju, Kohout, Ptáčata alebo môj obľúbený Valčíček. Je to škoda, ale nevadí. Tie zahrajú možno nabudúce. Všetko sa hrať nedalo, to by potom z toho boli aj dva koncerty, nie iba jeden. Na koncerte som si všimol, že sa ho zúčastnila nielen staršia generácia divákov, ale aj ľudia v mojom veku a aj mladší ako som ja. Môj názor je, že majú čo povedať všetkým ľuďom. Starším aj mladším. Ak tu budú vystupovať, nabudúce určite nezaváham a opäť sa ho zúčastním. S otcom sme neskôr v aute na ceste domov skonštatovali, že keď František jedného dňa zomrie, vo svojom synovi Vojtovi bude mať dokonalého nástupcu, lebo ako bolo povedané aj na koncerte, jablko nepadlo ďaleko od stromu. Františkovi prajem hlavne zdravia a veľa dobrých nápadov na nové piesne. Nech nás nimi môže tešiť ešte pár rokov, ešte aspoň on, keď už nie jeho brat Jan. Ale kto vie, možno sa ešte aj od neho dočkáme nejakého prekvapenia, v podobe nejakej peknej pesničky. Život je plný prekvapení, tak uvidíme. Necháme sa prekvapiť. Koncert trval dve hodiny bez prestávky a František bol počas neho v skvelej forme. V septembri oslávi sedemdesiatku, ale môžem povedať, že je stále plný pozitívnej energie. A nielen on ale aj jeho to dokázali, tým že jeden druhého na pódiu podpichovali. Takže to bol večer nielen hudobný, ale aj humorný. Po koncerte som sa rozlúčil so Soňou a jej priateľom, ešte sa tam pri nás objavila aj jej mama a potom už si ma prišiel vyzdvihnúť otec a odišli sme z domu kultúry. Nešli sme však ešte domov, do Lubeníka, ale ešte sme si šli sadnúť do Mamut Pubu. Ja som si dal pivo Šariš, otec nealko pivo Birell a jeho priateľka Majka biele vínko. Pri popíjaní sme sa delili o svoje dojmy z koncertu.

Po chvíli sme sa vydali ku domu kultúry, kde sme mali odparkované auto, nasadli sme doňho a odfrčali sme domov. Po príchode domov som sa už len dal do poriadku, prezliekol som sa do pyžama, pozeral som na Markíze trochu zo šou Tvoja tvár znie povedome a po chvíli som vypol telku a zaspal som. Tak takto som prežil príjemný večer s hudbou a už teraz sa teším na ďalší takýto večer, ktorý strávim s hudbou alebo nejako inak, o ktorom vám do Klubčíka samozrejme opäť napíšem. Na záver tohto môjho článku sa chcem poďakovať v prvom rade Františkovi a Vojtovi za to, že navodili takú dobrú atmosféru ako vždy, aspoň ja som sa dobre bavil a v druhom rade moja vďaka patrí aj otcovi a jeho priateľke Majke, že ma na tento koncert zobrali. ĎAKUJEM. Do písania a čitania, pri mojom ďalšom článku, priatelia.

Tomi Nedvěd Hudák.