Z posledných síl

Vážení čitatelia, pred týždňom sme v našom klube pozerali film, ktorý ma veľmi zaujal. Preto som sa rozhodla, že vám o ňom napíšem. Nadchol ma až tak, že ma takmer zdvihol z vozíka, dobre, že som neprerazila strop našej klubovne hlavou :-). Tento film ma zaujal predovšetkým tým, že poukazuje na to, aká je dôležitá súdržnosť rodiny a to, keď všetci držia spolu. Zobrazuje život sedemnásťročného chlapca, ktorý pochádza z Francúzska. Je telesne postihnutý, má detskú mozgovú obrnu.

Príbeh začína  tým, ako  Julien jedného dňa, keď sa ocitne so svojím kamarátom v pivnici vo svojom dome zistí, že jeho otec sa zúčastnil pred niekoľkými rokmi športovej súťaže Ironman (Železný muž). Julien sa rozhodne, že sa chce zúčastniť tejto súťaže so svojím otcom. Má istotu, že to zvládnu. Najhoršie chvíle však prežíva, keď presviedča  svoju vlastnú rodinu o tom, že tú súťaž naozaj zvládne, pretože zo začiatku ho v tom nechceli podporovať. Na protest Julien dokonca utiekol z domu. Jeho hlavný problém bol  konflikt so svojím vlastným otcom, ktorý ho presviedčal, že to nie je možné zvládnuť, vzhľadom na jeho zdravotný stav. Nakoniec svojich rodičov zlomil. Svojho otca preto, že neveril, že spolu zvládnu zúčastniť sa súťaže. A mamu preto, že aj napriek tomu, že mal svoj život a bol takmer dospelý, ho brala ako malého synáčika, ktorý je krehký a slabý. Jediná osoba, ktorá ho podporovala a dala aj podnet k tomu, aby to spolu všetci skúsili, bola jeho sestra. Nakoniec sa stala jeho najväčšou fanúšičkou. Takže sa dočkal dňa, keď rodičia pochopili, že Julien nechce nič viac, iba si splniť svoju túžbu, prekonať samého seba a dokázať si, že to zvládne. Súťaž Ironman bola jeho najväčšou métou, ktorú chcel dosiahnuť. Problémom Juliena neboli len rodičia, ale aj úradnícke a byrokratické normy a vyhlášky. Ale Julien sa nevzdal. Rozhodol sa, že bude cestovať so svojím kamarátom vlakom do Nice, aby obhájil svoje dôvody, prečo sa chce prihlásiť do súťaže Ironman. Nakoniec mu výbor prihlášku schválil a začal trénovať. Tvrdo na sebe pracovali spolu so svojím otcom, ktorý mu prispôsobil vozík tak, aby v Nice prekonali sami seba. Trénovali v extrémnych podmienkach, v horúčavách, v daždi alebo keď bolo sychravo, či krutá, studená zima. Silu im dodávalo ich veľké odhodlanie. Na trénovanie síce nemali toľko času, koľko by potrebovali, no aj napriek tomu sa z nich stal silný tím. Samozrejme, počas ich trénovania na triatlon Ironman, nešlo všetko hladko, a došlo aj k úrazu a pádom. Rodičia chceli, aby Julien s tréningom prestal, ale Julien bol neoblomný a chcel trénovať ďalej. Nakoniec to dopadlo tak, že súťaže Ironman sa nielen zúčastnili, ale aj vyhrali medailu a stihli prejsť celý triatlon do potrebného časového limitu. Všetky tri kolá mali stihnúť do16-tich hodín. Aj keď miestami to už vyzeralo tak, že to nestihnú, do cieľa prišli dve minúty pred koncom.

Na tomto príbehu by som chcela vyzdvihnúť to, aká je dôležitá nádej. Aj keď si niekedy myslíte, že to nepôjde vo vašom živote tak, ako chcete, alebo ako by ste si predstavovali, nikdy sa nevzdávajte svojich cieľov a túžob. Pretože nádej, že to skončí dobre, nad vaše očakávania, zomiera posledná. Sila vôle človeka je vo väčšine prípadov väčšia ako strach a obavy. Ja osobne si myslím, že tento príbeh je povzbudením pre každého človeka, ktorý si prečíta tento článok a hlavne pozrie tento film.

A ako druhý fakt z  tohto filmu, by som chcela hlavne vyzdvihnúť to, aké je veľmi potrebné veriť svojim snom. Niektorí si myslia, že kvôli tomu, aké majú postihnutie, nemôžu zvládnuť niektoré aktivity, pretože tie patria len medzi zdravých ľudí, a týmto by som ich rada povzbudila, aby sa vôbec nebáli splniť si svoje sny. A rovnako je dôležité, aby si rodičia dospelých detí so zdravotným postihnutím uvedomili, že je potrebné nechať ich robiť svoje vlastné rozhodnutia a uskutočniť svoje vlastné sny, aj keď možno niektoré sú nebezpečné a majú istú dávku adrenalínu. J I keď ich deťmi budeme stále, sme už dospelí a budeme radi, keď budú rešpektovať našu schopnosť rozhodovať sa samostatne.

Tento príbeh mi pripomína aj môj život, lebo ja som sa tiež mnohokrát nevzdala a vďaka Bohu môžem o sebe povedať, že aj keď mám jemné telo a som krehká, tak som omnoho názorovo ráznejšia, a viem si svoj názor obhájiť a zargumentovať.

Martinka Holentová