Vlasta Burian – kráľ komikov

 Milí priatelia, v tejto téme sa ocitneme vo svete filmu a pocestujeme si trošku v čase. Vrátime sa do minulosti. Zaspomíname si na jedného z českých filmových velikánov. Keď som bol malý chlapec, chodievali v televízii staré filmy, takzvané filmy pre pamätníkov. České aj slovenské. Chodievali v nedeľu popoludní, vtedy ešte v Československej televízii. Rád som ich pozeral a rád ich pozerám stále.

Chodievajú v reprízach v sobotu na českej televízii a v nedeľu na STV, pardon RTVS. Chodievajú tam klasické filmy. Mňa upútali už v detstve najmä komédie z 30-tych rokov. Učarovala mi atmosféra tých filmov, páči sa mi aj hudba, ktorá v nich znie. Ako som rástol, prichádzal som im na chuť stále viac a viac. Niekedy sa pristihnem pri myšlienke, že by som rád v tej dobe žil. Aj keď sa v nej asi nežilo ľahko. Mal som a stále mám rád komédie s Oldřichom Novým, Hugom Haasom, Jaroslavom Marvanom, Jindřichom Plachtom, či Vlastom Burianom. A práve poslednému menovanému som sa rozhodol venovať pár riadkov. Myslím, že si to zaslúži. Robím tak pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia. Vždy, keď vidím nejaký jeho film, sa z chuti zasmejem. Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian sa narodil 9. apríla 1891 v Liberci. Narodil sa do rodiny libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana a Márie Burianovej. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1901 sa jeho rodina presťahovala. Neskôr sa vyučil za obchodníka na obchodnej škole. Ako syn krajčíra sa stretával s ľuďmi, ktorí mali záujem o divadlo a mal možnosť počúvať príbehy z tohto prostredia. Sám ako dieťa spieval a mal rád operu. Okrem toho, že to bol vynikajúci divadelný a filmový herec, ktorého miloval a stále miluje celý český aj slovenský národ, bol aj spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový režisér, spisovateľ a imitátor, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti, odhodlanosti a nebojácnosti vypracoval medzi skutočné hviezdy českého filmu a divadla. Bol jedným z najobľúbenejších hercov za prvej republiky. Jeho obľúbenosť trvá dodnes, o čom svedčia víťazstva v ankete o Kráľa komikov a časté reprízy jeho filmov. Na svojom konte má 4 nemé a 36 zvukových filmov. Je známy napríklad z filmov C a K. polní maršálek, Anton Špelec, ostrostřelec, U pokladny stál, Hrdinný kapitán korkorán, Tři vejce do skla, Funebrák, Byl jednou jeden král, Ducháček to zařídi, Leliček ve službách Sherlocka Holmese, Nezlobte dědečka, To neznáte Hadimršku, Přednosta stanice atď. Ako som už spomínal, Vlasta Burian mal veľkú záľubu v športe. Vynikal najmä vo futbale, bol brankárom. Hral za Union Žižkov, neskôr za Viktoriu Žižkov. Ale tak isto sa venoval cyklistike a závodne hral tenis. Pravidelne sa zúčastňoval závodov a turnajov, ktoré často vyhrával. Časom však väčšina športových aktivít ustúpila divadlu. Svoje zabávacie nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Jeho nadanie mu však otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu. Najprv začal vystupovať vo vedľajších úlohách veľkých divadiel na Vinohradoch a vo Švandovom divadle. Na doporučenie Karla Hašlera, ktorý si povšimol jeho osobnosť, začal pôsobiť v rôznych kabaretoch, v ktorých sa vojnou stal miláčikom miestneho publika. Na javisku pravidelne súperil s rovnako populárnym hercom Ferencom Futuristom. Keď vypukla 1. svetová vojna, snažil sa jej vyhnúť. Po zbehnutí putoval s priateľom a klavíristom Daliborom Ptákom, ktorý ho v jeho kabaretných vystúpeniach doprevádzal na piano po českom vidieku. Bol však chytený a uväznený. Po amnestii si koniec vojny odbil vo vojenskej kapele, a opäť príležitostne vystupoval v pražských kabaretoch. Po vojne prevzal komické role v niekoľkých serióznych divadlách. Najčastejšie však hral v kabaretoch. Niekoľko predstavení denne na rôznych miestach však nestíhal, preto sa divadelní riaditelia dohodli, že ho už nikto nezamestná. Neskôr, keď už sa stal slávnejším, si založil vlastné divadlo - Divadlo Vlastu Buriana, ktoré malo prvé predstavenie v roku 1925 v Adrii na Václavskom námestí.

Od roku 1928 sa DVB presťahovalo do Švandovho divadla na Smíchove. V roku 1930 prešlo do novo vybudovaného paláca Banskej a hutnej spoločnosti na Lazarskej ulici. Tu bolo Burianovo divadlo až do mája 1945, kým bolo znárodnené a premenované na Divadlo kolektívnej tvorby. Burian v paláci Banskej a hutnej spoločnosti vybudoval nielen prosperujúce divadlo, ale taktiež dielne, foyer, ateliér, módny salón a dokonca vlastné kino Vlasta. Jeho divadlom prešlo mnoho skvelých hercov. Točil aj filmy. To bolo v rokoch 1923-1956. Väčšinou to boli komédie. Najskôr točil s režisérom Karlom Lamačom. Keď však Lamač emigroval pred hroziacim nacistickým nebezpečenstvom, stal sa jeho dvorným režisérom Martin Frič. Točil aj s inými poprednými režisérmi: s Miroslavom Cikánom, s Vladimírom Slavinským a s Jánom Svitákom. Spoločne s Čeňkom Šléglom režíroval film Ulice zpíva. Medzi filmy, v ktorých prevažne mával nenáročné komediálne role, sa vymykajú filmy U snědeného krámu a Revízor, v ktorých sa úspešne uplatnil ako charakterný herec. K piatim svojim filmom natočil nemecké verzie, ktorý boli s úspechom premietané v nemecky hovoriacich krajinách. A jeden jeho film vznikol v česko-poľskej koprodukcii. Za film U snědeného krámu od českého filmového spravodaja získal Bielu stuhu a v roku 1942 získal za svoje herectvo Štátnu cenu. Vo filmových ateliéroch bol vo svojom živle, neuznával autoritu režiséra, sám si hovoril po každom zábere STOP a ľubovoľne si improvizoval. Jediný, kto ho dokázal trochu skrotiť, bol jeho priateľ a režisér Frič. Je tiež zaujímavé, že za každú rolu dostával honorár presahujúco sto tisíc korún, zatiaľ čo veľké filmové dámske hviezdy dostávali za rolu desať tisíc. Niektoré jeho filmy vychádzali priamo z jeho divadelných predstavení. Mnohým filmom bolo kritikou vytýkané, že ide o filmy jedného muža, kde ostatní herci sú len tiene, ktoré Burianovi nemôžu konkurovať. Jeho herectvo stálo na improvizácií, čiernom a láskavom humore a satire. Dokázal stvárniť najrôznejšie role všemožných zamestnaní a charakterov. Burian bol vynikajúci komik, ľudový svojou umeleckou aj ľudskou mentalitou, svojím bezprostredným, spontánne nekomplikovaným humorom aj mimoriadnym darom okamžite parodovať všetko patetické, vznešené, aristokratické aj snobské. Jeho pohľad na svet bol blízky plebejskému pohľadu najširších ľudových vrstiev. Jeho tanečné, akrobatické, klaunské, pohybové schopnosti a tvrdým tréningom získane zručnosti a neobyčajné hlasové rozpätie tvorili základ jeho klaunských čísel. Živé, dynamické až nespútané herectvo hraničí s neustálou improvizáciou. Hereckú postavu chápal ako montáž premien, etud a čísel. Nerešpektoval text daný autorom a svojím improvizačným umením vytváral na javisku dielo nové, neopakovateľné. Neustále prekvapoval aj svojich kolegov. Spoločnosť udivoval taktiež svojou imitačnou schopnosťou, dokázal imitovať zvieratá, vtáky, hudobné nástroje, gramofón aj vetrák. Jaroslav Marvan raz spomínal, že dokázal imitovať zvieratá a zvuky tak, že by mu mohol závidieť aj strýko Jedlička. Vlasta Burian bol veľmi populárny, jeho tvár a meno boli často využívané reklamou. Obchodníci po ňom pomenovali cukríky s názvom Burianky a tiež novo vyšľachtenú ružu - ruža Vlastu Buriana. Kdekoľvek prišiel, budil rozruch. Bol obľúbený a slávny. Miloval rýchle auta, armádu a uniformy. Uniformy potom nosil aj na verejnosti. Bol taktiež príslušníkom československej armády. Dokonca si za prvej republiky chcel uplatniť hodnosť nadporučíka. Podľa pamätníkov tiež uvažoval o prezidentskej kandidatúre. V dobe svojej slávy mal prenajatý zámoček, kam cez víkendy chodil loviť. On sám však býval v priľahlom dome správcu. Neďaleko farmy mal statok, kde choval kravy. Každú mal pomenovanú podľa postáv zo známych opier. Mená boli napísané na ceduliach, ktoré mali kravy pripevnené nad hlavou. Svojim bohatstvom sa rád chválil na verejnosti, čo vyvolávalo veľkú závisť, ktorá bola jednou z príčin jeho povojnového pádu. V roku 1919 sa oženil s Ninou Červenkovou - Burianovou. Tá mu bola najväčšou oporou v tých najťažších chvíľach. Mala ho veľmi rada a bola jeho najväčšou obdivovateľkou. Spoločnosť ho poznala ako zábavného spoločníka, v súkromí bol však melancholický, náladový a mal depresie. Aj preto sa často uzatváral vo svojej vile v Dejviciach, ktorú mal elegantne a luxusne zariadenú. Každodenne športoval, preto mal vo svojej vile veľkú telocvičňu a pri vile postavený bazén a tenisový kurt. Vždy ráno jazdil na bicykli a usporadúval tenisové zápasy aj mimo Prahy. Bol tiež veľkým mecenášom športovcov, ako profesionálov, tak amatérov. V rokoch 1914-1920 hral aktívne za AC Sparta ako prvoligový futbalový Brankár. V roku 1944 došlo v jeho živote a v popularite k prudkému zlomu. Najskôr jeho divadlo zavreli Nemci. Po vojne bol zatknutý Čechmi. Najprv bol uväznený do spoločnej cely s esesákmi a kriminálnikmi, kde bol veľmi ponižovaný. Potom bol na Intervenciu Jána Masaryka prepustený a vyšetrovaný na slobode. Nakoniec ho súd oslobodil. Po negatívnom ohlase v novinách, a aj na zásah politikov, bol opäť uväznený. Na základe vykonštruovaných obvinení bol odsúdený za kolaboráciu s nemeckými okupantmi na niekoľko mesiacov ťažkého žaláru a dostal pokutu pol milióna korún. Po prepustení z väzenia už nesmel divadlo obnoviť. Bol mu zabavený prakticky všetok majetok a nasledujúcich päť rokov nesmel vystupovať. V jeho vile bola zriadená škôlka. Traduje sa, že keď šiel Burian navštíviť deti, ktoré bývali v jeho bývalej vile, neprišiel nikdy na prázdno. Zo začiatku musel pracovať tvrdou manuálnou prácou, napríklad v severočeských baniach, potom ako poslíček na horských chatách, kde jazdil autom pre rekreantov ROH. Čistil aj zemiaky v kuchyni. Potom už začal ilegálne vystupovať. Za tých päť rokov, keď nesmel hrať, sa zmenil: bol skromnejší, zo športovca s výbornou fyzickou kondíciou sa stal starček. Väzenie a prenasledovanie mu podkopalo zdravie. V roku 1950 mu bol herecký dištanc zrušený. Po skúšobnom predstavení v Mestskom divadle v Kladne začal hrať v divadle v Karlíne. Od svojho vyhodenia v roku 1953 začal vystupovať na rôznych estrádach, ktoré mu úplne zničili zdravie. Mal problémy so žilami a veľmi mu opúchali nohy, preto nemohol chodiť. Musel pri každom predstavení sedieť. Jeho humor a komika boli ešte stále na dobrej úrovni, ale už stratili podstatnú časť výbušnosti a osobitosti, ktoré im predtým dodávali svetovú úroveň, čo neváhal priznať aj sám Burian. Niektoré programy natočené pre rozhlas sú aj tak vrcholom realizovaného humoru v tejto oblasti. Vtedy mu bolo povolené natáčať filmy. Prvou rolou bol kostolník Kodýtek vo filme Slepice a kostelník. Potom prišli tri role, v ktorých sa ešte miestami priblížil svojím dávnejším výkonom: poštmajster Plíšek v komédii Nejlepší človek, radca Atakdále v rozprávke Byl jednou jeden král a Sylvestr Čáp v komédii Muž v povětří. Poslednou rolou bol účtovník Dušek v satirickom filme Zaostřit prosím! Aby sa uživil, musel vystupovať na estrádach, aj keď bol chorý. Posledné predstavenie svojho života odohral s ťažkým zápalom pľúc. Nakoniec zomrel na pľúcnu embóliu 31. januára 1962 v Prahe. Zomrel vo veku nedožitých 71 rokov doma, v blízkosti svojej družky Niny Burianovej. Je pochovaný na Vinohradskom cintoríne v Prahe, v roku 2002 boli jeho telesné pozostatky prevezené na Vyšehradský cintorín. Na náhrobku bola v roku 2002 umiestnená aj bronzová busta Vlastu Buriana, ktorá však bola neskôr odcudzená. Až v roku 2007 bola na jej mieste umiestnená plastika, znázorňujúca dve ruky s názvom Ruky komika. Už rok po jeho smrti bol natočený strihový dokument Kráľ komikov a začala reedícia gramofónových platní. V roku 1994 bol rehabilitovaný po tom, čo divadelný historik Vladimír Just presadil znovu prejednanie prípadu. V roku 1998 bola na jeho vile v Dejviciach odhalená pamätná doska. U divadla komédie bola po ňom pomenovaná pasáž. Vo foyeri bola v tom istom roku odhalená busta. V roku 2000 došlo k odhaleniu pamätnej dosky na štadióne pražskej A. C. Sparty. V októbri roku 2000 bola vo voskovom múzeu odhalená jeho vosková figurína v prezlečení C.a K. poľného maršálka. Od toho roku sa pravidelne usporadúva Dostih Vlastu Buriana. V ankete českej televízie Kráľa komikov sa umiestnil na prvom mieste. V ankete Najväčší Čech sa Burian umiestnil na 31. mieste. Na jeho počesť je každoročne udeľovaná Cena Vlastu Buriana, ktorá sa udeľuje najlepším hráčom Gambrinus ligy, ale tiež najlepším komikom. O Burianovej popularite svedčí aj to, že takmer všetky jeho filmy postupne vyšli na VHS kazetách a DVD nosičoch. Za svojho života stvárnil veľké množstvo rolí a bol autorom rady scenárov a kníh.

Informácie pochádzajú z Wikipedie.

Do písania a čítania nabudúce, priatelia.

Tomi Hudák