Štúrovci 5. časť

Obdobie boja za národnú slobodu je veľmi vyčerpávajúce. Boje našich dobrovoľníkov pokračujú, avšak Štúrovo vodcovské postavenie bolo spochybňované i v týchto radoch. Hodža spolubojovníkov opúšťa. Cisársky manifest rozhodol o ukončení bojov v ríši a vojská z Viedne povstalcov potlačili. Iróniou ale bolo, že neskôr práve slovenskí dobrovoľníci pomáhali bojovať proti maďarským povstalcom. Slováci opäť prinášajú svoje žiadosti pred cisára Františka Jozefa I. a opäť získavajú prázdne sľuby.

Komisári sa ponosujú na komunizmus slovenského ľudu a buričskú povahu ich vodcov, preto sa s Viedňou spolupracuje ťažko. Ruská armáda tieto trenice neslávne ukončila. Slovenskí dobrovoľníci odložili zbrane, nie však nádeje.

Štúr prichádza na Ostrú Lúku smutný, žiada o pomoc pre svojho priateľa Hurbana a jeho rodinu, ktorému zhabali faru. Vplyvná rodina pomôže a Hurbana opäť uviedli do úradu. Ostrolúckovci sa presťahovali do Viedne. Chcú pomôcť i Štúrovi a pán Ostrolúcky mu ponúka miesto tajomníka na Prešporskom súde. Štúr to odmietol a uchýlil sa k rodičom v Uhrovci. Navonok sa držal, vnútri však bol zlomený. Najradšej chodieval na poľovačky a písal články. Situácia v rodine sa však mala zmeniť. Jeho brat Karol náhle ochorel na suchoty a požiadal Ľudovíta, aby ho zastúpil ako hlava rodiny, aspoň kým sa najstarší chlapci neosamostatnia. Štúr mal veľkú náklonnosť k svojim synovcom a neterám, preto s nimi ostal. Vychovával ich s láskou a vyučoval s nadšením. Rozhodol sa najať si byt v blízkosti ich domova. Bratia Štúrovci spoločne finančne podporovali vdovu s deťmi. Nešťastie však od ich rodiny nie a nie odísť. Štúrov otec leží na smrteľnej posteli a posledné Štúrove slová vyjadrujú hlbokú lásku k otcovi a prosbu o zmierenie. Štúr hlboko miloval svojich príbuzných a priniesol kvôli nim veľkú obeť. Najprv, keď namiesto zábavy a trávenia voľných chvíľ s nimi, či dokonca zakladania si vlastnej rodiny, sa venoval veciam národným, a potom, v ťažkých časoch, keď ho potrebovali, bol pri nich a plne sa im prispôsobil. To dokáže len málokto. Človek s veľkými ideálmi, ale aj veľkým srdcom.

Keďže bol stále pod policajným dozorom, povolenie na cestu do Viedne dostáva len ťažko. Stretáva sa Michailom Fedorovičom Rajevskim, ktorý sleduje pohyb a vývoj slovanských revolučných bojov. Ten ho podporuje po duchovnej i duševnej stránke. Veľkú bolesť mu prináša rozlúčka s Adelou. Síce jej dal prísľub návratu, akonáhle jeho zverenci dorastú, ale Adelka vie, že Štúr je príliš verný svojim ideálom. V svojom pamätníku ako poklad uchováva jeho verše. Neteší sa z nich však dlho, pretože prudká reumatická horúčka oslabuje jej srdce a Adelka chorobe podlieha. Štúr už prichádza len na jej pohreb. Túto stratu znáša snáď najťažšie. Vzápätí stráca Štúr i svoju matku. Nad hrobom vyjadruje svoj žiaľ: „Srdce mám na všetky strany rozkrvácané,... cesta životom je tŕnistá...“ I novovydaná zbierka básní Štúrovi už nedokáže priniesť patričné uspokojenie a radosť. V Ivanke sa tajne stretáva s vodcom Srbov, Michalom Obrenovičom. Hovoria o svojich ideách, o cárskom Rusku a diplomacii.

Hoci sa Štúr snaží byť aktívny a bojovať v rámci svojich obmedzení, cíti sa oslabený na duchu i na tele. Staré ťažkosti s trávením sa ozývajú, a čo je ešte horšie, depresia a úzkosť jeho telesnému stavu nepomáhajú. Nešťastnou náhodou sa na poľovačke postrelí do nohy. Stehenná kosť je následkom strelnej rany úplne rozdrvená. Návšteva lekára z Prešporka pomohla nohu zachrániť, ale noha ostane kratšia. Štúr je zlomený, nechce ostať navždy mrzákom a nechce okolo seba opatrovníkov. Prinútil lekára kosti natiahnuť a napraviť, čo spôsobilo vnútorné krvácanie, ktorému 12. januára 1856 podľahol.

Jeho životný príbeh a najmä jeho duch a idey však s nami ostávajú, a môžeme sa o ne oprieť i dnes!

„Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“

Neopúšťajme sa! In Slovenskje národňje novini 1846, č. 57