Poďakovanie

Dámy a páni, milí priatelia. Pomaly sa blíži koniec mojej spolupráce s Detským klubom na časopise Klubčík. Zmluva s nimi mi skončí o pár dní, 31.mája 2016. Časopis Klubčík vznikol v roku 2013, ešte v papierovej podobe. Vytvorila ho partia mladých ľudí zo spomínaného Detského klubu. S viacerými z nich sa poznám už zo školy, a niektorých som spoznal až v klube, kam som začal chodiť pred pár rokmi.

Stále tam chodím, keď som v Košiciach u starých  rodičov. Klub založili rodičia môjho kamaráta Mariána Kozáka, ktorý je, takisto ako ja, telesne  postihnutý, a s ktorým som sa spoznal na spomínanej škole pre telesne postihnutých na Opatovskej ulici v Košiciach. A práve od neho som sa o existencii tohto klubu dozvedel. Klub sa nachádza na Ťahanovských riadkoch v Košiciach. Keď sa dá, navštívim ich. Chodil som tam napríklad na angličtinu a zažil som s nimi aj dovolenku  v Chorvátsku, o ktorej som písal a rôzne iné akcie. Ale späť k téme. Asi pred dvoma rokmi som sa dozvedel o  existencii časopisu Klubčík. Ako som  už povedal, bol to najprv papierový časopis. Partia z klubu tam píše články na rôzne témy, napríklad niečo o sebe, svoje všelijaké zážitky, poviedky, básne, vtipy alebo tajničky. Projekt  podporila Nadácia pre deti Slovenska. Myslím si, že je to dobrá myšlienka. My, telesne postihnutí, sme takto dostali šancu sa realizovať a ukázať, čo v nás je. Sestrou už spomínaného kamaráta Mariána, Marcelkou, som bol oslovený, či by som nechcel písať a prispievať do časopisu svojimi článkami. Rád som jej ponuku bez váhania prijal. A prečo nie, keď je o čom písať ? Aspoň mám čo robiť. Rád píšem. Písaniu som prišiel na chuť už v škole, na hodinách slohu. Mal som ich skoro vždy za trojky, ale nevadí. Môžem sa  takto ďalej  zdokonaľovať a realizovať. Veľmi ma to baví. Sem tam robím chyby, ale  ako sa  vraví, chybami sa človek učí a to celý život. Snažím sa chyby z článku na článok obmedzovať. Zatiaľ sa mi nedarí, ale časom sa určite v písaní zlepším. Chcel by som, keď už som ten externý redaktor. Preto sa musím viacej snažiť a popracovať na sebe, aby som chyby nerobil. Niekedy tuším v  marci mi Marcelka napísala, že do spomínanej Nadácie pre deti Slovenska poslala žiadosť o nový projekt. Tým projektom je časopis Klubčík, ale už  v forme elektronickej, nie papierovej. To znamená, že sa dá pozrieť na internete. Oslovila ma znovu, či nemám záujem. Nezaváhal som opäť ani minútu a jej ponuku som okamžite prijal. Krásnej dáme ponuku nikdy neodmietnem, hahahaha. Tentoraz za písanie článkov dostávam menšiu sumu peňazí. Povedal som jej na rovinu, že nechcem, aby to vyznelo, že to robím pre peniaze. To rozhodne nie. Ale, povedzme si, peniažky navyše sa vždy zídu. V lete mi Marcelka, lepšie povedané Ľubka, ale z Marcelkinho zavolala a oznámila mi, že projekt vyšiel, čomu som sa nesmierne potešil. Žiaľ, na začiatku spolupráce sa vyskytli komplikácie. Bol som vtedy síce v Košiciach, ale nemal som s kým, a ako sa dostaviť do klubu, aby som podpísal zmluvu. Teda s kým by možno aj bolo. Navyše boli rozkopané ulice, kvôli rekonštrukcii električkových tratí. A čoskoro som musel odísť domov, do Revúcej. Bolo mi povedané, že musím prísť osobne do klubu, že na diaľku sa to nedá vybaviť. Všetko sa dá, len treba chcieť. Mne sa kvôli spomínaným problémom tam nedalo prísť. Povedali mi, že ak nemám záujem, dajú  to niekomu inému. Mal som o ponuku veľký záujem, a nechcel som si ju nechať ujsť. Nakoniec sa to vyriešilo tak, že som im poslal prefotené doklady a oni to potom do Bratislavy poslali, potom mi ešte poslali zmluvu a ja som im ju podpísanú poslal naspäť. Mrzelo ma, že sa to tak komplikovalo, ale v živote to už tak chodí. Niekedy nič nejde tak  ľahko, ako by sme chceli. Ale už je to za nami. Ďakujem všetkým, že mi vyšli v ústrety. Ako už napovedá nadpis článku, ide o poďakovanie. Moja vďaka patrí v prvom rade Nadácii pre deti Slovenska, že schválila tento projekt a dala šancu ľudom s postihnutím sa realizovať a ukázať, čo v nás je. Rád som bol súčasťou  tohto projektu. A nakoniec by som sa  rád poďakoval Marcelke Strhárskej, ktorá ma oslovila aj na spoluprácu na elektronickej verzii Klubčíka. Ďakujem. Práca na vytváraní článkov ma bavila, robím síce aj chyby, ale snažím sa ich obmedzovať. Mrzí ma, že ich na začiatku po mne museli opravovať. Už to nemusia robiť, teda nie tak často. Ako  som sa presvedčil, chyby v písaní nerobím len ja ale aj rôzni autori kníh. Vo svojej zbierke mám pár takých kníh. No čo, stáva sa. Aj majster tesár sa utne, ako sa vraví. Aj autor kníh je len človek a mýliť sa je ľudské. Ako som už povedal o pár dní mi končí zmluva, ale písaniu sa chcem venovať aj ďalej. Baví ma to.  Ešte raz ĎAKUJEM. S pozdravom Váš, dnes už bývalý kolega a externý redaktor, ale stále priateľ a kamarát  Tomi Hudák