Nečakaná nočná návšteva

Milí moji priatelia, milí čitatelia nášho/vášho časopisu Klubčík. Po pár mesiacoch sa vám hlásim o slovo s ďalším článkom. Ozval by som sa aj skôr, ale mal som akýsi útlm alebo ako ja zvyknem hovorievať, zatmenie mozgu, háááá háááá. Stručne a jasne, nekopla ma múza. Nedostavil sa ku mne žiadny námet na tému, o ktorej by som mohol písať. To sa ale teraz zmenilo a púšťam sa práve opäť do písania. Tentoraz to nebude článok o žiadnej známej osobnosti, ale bude to článok z môjho života.

Názov článku možno znie napínavo až hororovo, ale môžem vám zaručiť, že tomu tak nie je a že sa pobavíte, teda aspoň dúfam. K napísaniu toho článku mi dopomohla jedna, zo začiatku nie celkom, úsmevná príhoda. Tak sa pohodlne usaďte, predtým si urobte kávičku alebo čajíček, kto čo chce. Poprípade si dajte nejaký koláčik, alebo niečo iné, sladké alebo slané. Prajem vám príjemné čítanie.

Nuž, ako v hre Radošinského naivného divadla s názvom Jááánošííík, hovorí pán herec s veľkým H, pán Stanislav Štepka: „Kde bolelo tam bolelo, bol deň ako každý tretí, čí druhý...“ Ale teraz už vám to poviem vlastnými slovami. Príhoda, o ktorej píšem sa odohrala v sobotu, 21. júla 2018 večer, asi o pol jedenástej. Po tom, ako som sa večer prezliekol do pyžama a tak ďalej, som sa presunul na vozík a tak ako každý večer som aj teraz sedel pri počítači. Na  ČT1 som pozeral Žandára v New Yorku. Môj otec po tom, ako ma dal do poriadku, odišiel si ľahnúť spať do svojej izby. Ale nezdržal sa tam dlho, ako sa neskôr ukázalo. Ale nepredbiehajme udalosti.

Kto si počká, ten sa dočká, ako sa vraví. Pomaly, ale isto sa blížim k pointe článku. Ako som už povedal, otec už spal, ale len sem tam vstal, keď šiel na toaletu. Ako tak sedím pri počítači a píšem si s priateľmi, zrazu z chodby počujem šramot. Najprv som tomu nevenoval pozornosť, myslel som, že to ešte otec je hore. Potom to pokračovalo už aj škrabaním na dvere.

Otvorím dvere vo svojej izbe a čo nevidím? Za dverami bol živý ježko. Odkiaľ sa nabral, netuším, asi cez dvere prišiel, lebo tu teraz v lete sú stále otvorené a potom bol schovaný dakde. Skoro ma švihlo. Volal som ocovi, lebo inak by som ho asi nezobudil. Nechcel som ho zobudiť, ale muselo to byť. Povedal, že sa nič nestalo. Zareagoval na prezváňanie a volanie a prišiel do izby, že čo sa deje. Povedal som mu, čo je vo veci a potom sa už začala poľovačka na ježka. Ten chodil kade tade po izbe, ale po pár minútach sa ho ocovi podarilo chytiť.

Potom otec zobral vedro a lopatu, do vedra dal malého zatúlanca a vyniesol ho oproti k susedom do záhrady, kde je teraz je prázdny dom. Keď bolo po všetkom, otec sa vrátil do svojej izby spať a ja som tiež všetko povypínal, práve skončil aj spomínaný film, preložil som sa na posteľ a zaspal som. Na druhý deň sme sa na tom všetci z chuti smiali. Oco o tom hovoril bratom, keď s nimi telefonoval, s mladším bratom dokonca dvakrát, lebo keď spolu predtým volali a brat sa pýtal otca, čo je nové, zabudol mu to povedať. Ja som sa o tento zážitok delil s rodinou a priateľmi nete.

Keď som ráno v nedeľu vstal, započul som otca, že už je hore. Pozdravil som sa mu: Ahoj, ty záchranca ježkov. Odpovedal mi, že to skôr ja som zachránil jeho. Keby v tme išiel na toaletu, nevšimol si ho a stúpil na neho, asi by to nedopadlo dobre, ale našťastie sa všetko dobre skončilo.

V nedeľu večer otec zažartoval, že treba pozrieť celý dom, čí sa ježko u nás zase neobjavil. Zatiaľ sa neobjavil, ale vraj sa to kedykoľvek môže zopakovať. Tak uvidíme, necháme sa prekvapiť.

Tak toto bola príhoda o tom, ako sa k nám zatúlal malý ježko. Musím sa vám priznať, že teraz som živého ježka videl prvý raz v živote. Aspoň si nepamätám, že by sa mi to niekedy predtým pošťastilo. Nevadí, všetko je raz prvý raz alebo ako sa to vraví. Škoda, že ma nenapadlo odcvaknúť ho a poslať vám foto k článku, ale nevadí nejaké foto nájdem aj na nete a pošlem v článku. Dúfam že, vás môj článok zaujal a keď nie, pokúsim sa zaujať vás ďalším článkom. Do písania nabudúce, priatelia.

Tomi Hudák