Čo pre mňa znamená PRIATEĽSTVO?

Spomína to aj v ďalších dvoch článkoch, ktoré nám poslal (to sú už tie články na uvedené ponúknuté témy), takže sa k tomu musíme tiež vyjadriť. Keď sme sa pred časom pýtali Tomiho, či chce byť externým spolupracovníkom našej redakcie, povedal, že áno. My si teda myslíme, že tri témy za dlhšie obdobie nie je pre spolupracovníka na vydávaní časopisu veľa, hlavne keď je to mladý, šikovný muž :-), ktorý svojimi príspevkami zviditeľňuje seba, svoj život, a možno ho to raz niekam aj posunie. Preto sme mu ponuku na spoluprácu dali, a vďaka Nadácii pre deti Slovenska za to dostáva finančný príspevok (on a Matúš, ostatní prispievajú výlučne zadarmo :-)).

Nasleduje Tomiho príspevok:

Minule, pri  písaní predchádzajúceho  článku, som vám spomínal, že keďže som nevedel prísť na vlastnú tému a na to o čom budem písať, boli  mi od priateľov z klubu ponúknuté hneď  tri témy, aby som toho náhodou nemal málo, háááá háááá. Ale nevadí, ja to zvládam. Tá prvá bola na tému  „Výhody a nevýhody bývania na dedine pre vozičkára“, druhá na tému „Dôležitosť ovládania cudzieho jazyka pre vozičkára“.

Pred chvíľou som začal písať tretiu o priateľoch a priateľstve, čo pre mňa znamená priateľstvo. Najprv si položíme otázku, kto je to PRIATEĽ? Môj názor je, že PRIATEĽ by mal byť niekto, komu  môžeme veriť, komu  sa môžeme zdôveriť s tajomstvami alebo  keď nás niečo trápi. PRIATELIA by si mali byť jeden druhému navzájom oporou a nepodrážať si nohy, obrazne povedané. Skôr, ako sa s niekým  tak naozaj SPRIATELÍME, mali by sme vedieť, či je ten človek naším SKUTOČNÝM PRIATEĽOM, alebo to na nás len hrá. Viem o čom píšem. Vo svoj živote som  spoznal aj pár falošných PRIATEĽOV, ktorí to na mňa iba hrali. Pre niektorých ľudí vo  svojom živote som bol priateľom, len vtedy, keď odo mňa  niečo chceli. Ako náhle ma nepotrebovali, nepoznali ma a otočili sa mi chrbtom. Ale nevadí, aj to sa stáva. V niektorých prípadoch som na to prišiel skôr, niekedy neskôr. Nuž čo, ako som povedal, aj to sa stáva. Bol som vtedy MLADÝ a SPROSTÝ. Hááááá, hááááááá. Človek občas robí chyby, potom ich ľutuje a učí sa na nich.

Ako sa vraví, človek sa učí celý život. A mýliť sa je predsa ľudské. Ale hneď, ako som ich falošnosť odhalil, som to takzvané PRIATEĽSTVO aj hneď ukončil. Nechcem a nebudem tu rozoberať konkrétne prípady. Dnes už nie som tak naivný a už viem rozlíšiť, koho si mám pripustiť k telu a koho  nie. Keď  som bol malý, myslel som si, že PRIATEĽOV veľa mať nebudem a to najmä preto, že som iný, ako oni. Teda, že  som telesne postihnutý. Prišiel som časom na to, že som sa mýlil. Na nedostatok PRIATEĽOV sa rozhodne sťažovať nemôžem a nebudem. Mám ich dosť aj medzi zdravými ľuďmi a som rád, že  spolu dobre vychádzame, a že ma berú takého, aký som. Žiaľ iný nebudem, teda čo sa stavu týka, nie povahy. Na tú sa nikto z mojich PRIATEĽOV zatiaľ nesťažoval. A dúfam, že sa ani nebude. Snažím sa  s každým dobre vychádzať. Ale  ak  niekto na mňa SVIŇA, ja som väčšia a nič neodpúšťam. Aj keď sa to má, ja to nerobím. V  škole v Košiciach, kam som chodil, som PRIATEĽOV mal dosť. Ešte aj teraz, pár rokov po škole, som s niektorými v kontakte. Voláme si, esemeskujeme si alebo si píšeme na Pokeci, Facebooku alebo si píšeme alebo voláme cez Skype, aby sme sa mohli aj vidieť, aspoň takto. Internet je dobrý vynález. Keď som  v Košiciach u babky a deda, niektorí ma  chodia aj navštevovať alebo  s nimi chodím občas von, posedieť si, zabaviť sa a pokecať o všetkom možnom, pri pivku. Najmä so Števom Pištom Koverom. Poznáme sa od druhého ročníka  na základnej a chodili sme spolu aj na učňovku. Bol som aj na jeho osemnástke a pamätám si, že ja, ako jediný som prišiel v nohaviciach, košeli a kravate. Teda slušne oblečený, za čo som si vyslúžil pochvalu. Bola tam dobrá partia a dobre sme sa bavili. Chodí ma do Košíc navštevovať aj môj VEĽKÝ PRIATEĽ Miro Slížik Mrlian z Liptova, ktorého vnímam skôr, ako VEĽKÉHO BRATA. Slížik preto, lebo rovnako ako ja počúva  kapelu Horkýže Slíže. Vlastne je už braný v našej rodine ako jej ďalší člen. Poznám sa s ním  zo školy. Neboli sme  spolužiaci, on je o dva roky starší. Ale aj tak sme  si  veľmi rýchlo porozumeli a stali sa z nás DOBRÍ PRIATELIA. Keď si voláme alebo sa stretneme osobne, máme si vždy  čo povedať. Rozumieme  si spolu hlavne v hudobnej oblasti, sme obaja naladení na rockovo-metalovú notu. Zažili sme spolu  už pár koncertov a  posedení pri pivku alebo niečom inom. Obaja máme radi aj napríklad Becherovku. Na moje narodeniny mi raz doniesol nápoj všetkých ROCKEROV, whiskey JACK DANIELS. Splnil mi moje želanie, lebo som to chcel  ochutnať. Raz bol aj u nás doma, v Revúcej, to sme vtedy boli na koncerte punkrockovej kapely Iné Kafé. Bolo  nám fajn. Mirec si rýchlo porozumel s mojou rodinou. Moja  mamina mu vždy hovorila: „Když máš něco na duši, svěř se pani Ivuši.“ Mamina sa volala Iveta. Často, keď sa spolu stretneme, spomíname na zlaté časy v škole a na kamošov. Často mi s úsmevom pripomína, že ja som ho naučil piť pivo. Ja som na to už aj  zabudol, ale on mi to často  pripomína, ako som už povedal. Pri spomínanej návšteve sme mali v jeden deň na obed knedľu, pečené mäsko a kapustu. Mamina sa ho spýtala, čo si dá  za obedom, na pitie. Chcel tuším len nejakú vodu. Hovorím mamine: „Však  mu daj pivo.“ Dala mu pivo a odvtedy pije pivo. Keď zomrela a volal som mu, aby som mu túto smutnú správu oznámil, opýtal sa ma či mi, slušne povedané, šibe. Hovorím: „Žiaľ,  je to tak“. Bol v šoku. A kto nebol? Odišla skoro a náhle. Ale taký je život, nikto tu nie sme večne. Už to bude 13 rokov, čo mamina nie je s nami. Veľmi si ho vážim a aj touto cestou Mirovi ĎAKUJEM, že ma podržal, keď mi bolo vtedy ťažko. Na záver rozprávania o ňom, mi nedá nespomenúť ďalšiu  spoločnú príhodu. Mám ich veľa, lebo veľa sme toho zažili, ale to by potom nebol len ten jeden článok, ale rovno celá kniha. Háááá,háááá. A teraz  k tej spomínanej príhode. Raz bol, aj so  svojou vtedajšou priateľkou Janou, u nás v Košiciach. Boli sme spolu v meste, len tak si posedieť na Hlavnej. Objednali  sme si niečo na jedenie  a pitie. Miro si vtedy potreboval zavolať a nanešťastie sa mu vybil mobil. Ja som  vtedy ešte mobil nemal, tak som mu nemohol poslúžiť. Neskôr si ho u nás dobil. Opýtal sa jednej čašníčky, či by si mohol z jej mobilu zavolať. Čašníčka, mimochodom sympatická  blondínka, mu povedala, že áno. Hneď mu aj podala mobil so slovami: „Miláčik a oký (rozumej aký, bola to Maďarka) máš sieť?“ Vybavil si hovor a vrátil mobil čašníčke. Keď odišla, spustil som rehot, a tak sme sa smiali aj cestou domov. Najprv som sa začal smiať, vrhol na mňa pohľad, že keby pohľad zabíjal, tak ma v momente prebodne. Jedine Jana sa nesmiala. Tak toľko o Mirovi. Ďalším mojím VEĽKÝM PRIATEĽOM a taktiež človekom, ktorého beriem ako BRATA,  a ktorého by som Vám rád v tomto článku predstavil, je kamarát  Maťo Jarušinský. Je o päť dní mladší odo mňa, inak sme rovnako starí. Naše babky boli susedky a naše maminy  boli kamarátky a otcovia a dedovia kamaráti. Od detstva sme spolu dobre vychádzali, aj s jeho bratom Miškom a so sestrou Katkou, boli sme ako jedná veľká rodina.

Teraz žije v Anglicku, tak sa    nevídame. Iba ak na nete. Keď ešte bývali, či už pri babke v Košiciach alebo potom už aj s ňou v Bysteri pri Košiciach, chodil som k ním na návštevy a keď sa ženil, pozval ma  aj s mojím otcom  na svoju svadbu. Bolo nám fajn, dobre sme sa bavili, bolo s kým tancovať, čo jesť a čo piť. Háááá, háááá. Potom som to všetko zo seba vytancoval. Chodievali sme spolu na koncerty alebo len tak von. Mali sme rovnaký hudobný vkus, teda rock. Na tridsiatku som od neho dostal maďarskú, tuším hruškovicu, aj s pohármi. Vedeli sme sa o všetkom možnom porozprávať, a tiež ma podržal, keď mi bolo ťažko, keď mamina zomrela. Dedka už  nemá, babka býva v Čechách pri jeho tete, ktorá sa tam vydala. Aj s jej deťmi dobre vychádzam. Keď môžem a som v Košiciach, tak rád  zájdem do Detského klubu, kde mám tiež svojich PRIATEĽOV. S niektorými sa stretávam  aj mimo klubu. Pár krát som si s nimi bol posedieť a naposledy to bolo v lete pred dvoma  rokmi, keď sme mali  v meste zaujímavú akciu, súťažný kvíz, týkajúci sa  Košíc a ich pamiatok atď. Potom som s niektorými  z nich absolvoval ochutnávku vín, spojenú s recitáciami básní o víne. A zase ten alkohol, hahahaha. Ale dosť už o tom alkohole, ešte budem vyzerať ako nejaký notorik. A to ja nie som. Ale pri nejakej príležitosti si rád dám niečo dobré. Ale všetko s mierou. Okrem spomínanej akcie som s nimi v tom istom roku v klube oslavoval svoje narodeniny. Ďalším z PRIATEĽOV je Peťo Ďurian, ktorého som aj s jeho bratom Mirom a sestrou Jankou spoznal, keď som prišiel domov do Revúcej po skončení školy v Košiciach. Chodili sme spolu na faru, do spevokolu a niekedy  aj do kostola. Písal som o tom už vo svojich článkoch. Dostal som sa tam cez moju sesternicu Evku, ktorá tam  chodila. Chodil som tam, aby som nebol len doma, ale aby som aj v kolektíve bol. Chodievali sme aj na zábavy a jeho bratovi Mirovi a jeho vtedy priateľke Danke som bol aj na svadbe v kostole gratulovať. Všetci  z partie pri mne  tiež stáli pri poslednej rozlúčke s mojou maminou, za čo im ďakujem a vážim si ich. Som rád, že som ich spoznal.  Peťo ma naučil na gitare hrať, ale časom ma to prestalo baviť. Čo už, nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne. Kokos, že aký rým ? Aj keď sa spevokol rozpadol, s Peťom a jeho bratom Mirom som ostal v kontakte. Tu v Lubeníku ma ešte neboli pozrieť, ale aj to bude. Nuž a ďalším a posledným PRIATEĽOM, ktorý si zaslúži byť spomenutý v tomto mojom článku, je už v predošlom článku spomenutý americký kňaz so slovenskými koreňmi, Dale Yurkovic.

Videli sme sa len párkrát, ale sadli sme si. Občas si na neho spomeniem. Chýba mi. Konverzoval som  s nim anglicky, a keď som mu niečo nerozumel, preložili mi to. Vždy sme sa mali o čom baviť, bol to fajn chlap. Mali sme na seba aj kontakt. Aj som mu písal, ale neodpovedal. Nevadí, teraz je to už aj tak fuk. Ako pamiatka  na neho mi ostali dve cédečka Erica Claptona  a Boba Dylana. Česť jeho pamiatke!!!!! Po návrate zo školy som veľa PRIATEĽOV doma nemal, a to aj preto, že  som vyrastal v Košiciach a chodil som tu aj do školy. Mal som doma len tých z fary a kámošov mojich bratov. Verím ale, že aj tu v Lubeníku si nejakých nájdem. Čo dodať na záver? Snáď už len to, že  moji PRIATELIA sú pre mňa všetkým, dal by som za nich život a aj ruku  do ohňa, ak by to bolo naozaj nutné.

Váš PRIATEĽ Tomi Hudák