Ako som sa naučila žiť bez rodičov

   Nikdy som si nemyslela, že moji rodičia odídu tak skoro. Vždy boli mojím zázemím, oporou a bezpečím. Keď sme ešte žili v paneláku na Terase v Košiciach, ani by mi nenapadlo, že raz budem musieť zvládať život bez nich.

   Keďže v paneláku sa občas vyskytli problémy s výťahom, rozhodli sme sa presťahovať do rodinného domu v Krásnej, blízko môjho brata Mareka. On tu žije so svojou rodinou, a tak sme mali k sebe bližšie. Spolu s rodičmi som si v tom čase vybavila aj osobnú asistenciu, ktorá mne aj im uľahčovala každodenný život.

   Po smrti otca bola táto pomoc pre mňa aj pre mamu ešte dôležitejšia. No keď zomrela aj ona, zostala som v dome sama a nevedela som, čo so mnou bude.

Pomoc, vďaka ktorej môžem zostať doma

   Marek však zariadil všetko tak, aby som nemusela ísť do sociálneho zariadenia. Zabezpečil mi dvoch osobných asistentov, ktorí sa striedajú po týždni. Najprv to boli Irenka a Dezider. Okrem toho som mala aj osobnú asistentku, ktorá ma dvakrát do týždňa brávala do Inklubu, kde som sa mohla zapájať do rôznych aktivít.

   Keď Irenka zo zdravotných dôvodov skončila, nahradila ju Janka. Moji osobní asistenti mi varia, pomáhajú s domácnosťou, trávia so mnou čas a podporujú ma vo všetkom, čo ešte zvládnem sama. Vďaka nim môžem žiť doma a mať pritom pestrý a aktívny život. Doma rada čítam noviny, sledujem dianie na internete a občas sa učím angličtinu, aby som si udržala pamäť sviežu.

Život medzi ľuďmi

   V Inklube sa zúčastňujem rôznych aktivít aj akcií vonku – opekačiek, divadelných predstavení, výletov či plávania. Pravidelne chodím na rehabilitáciu, ktorá mi pomáha udržiavať si kondíciu. Toto leto som dokonca cestovala do zahraničia – s kamarátmi z Inklubu a mojimi osobnými asistentkami som navštívila Paríž aj Štrasburg.

Vďačnosť a nádej

   Naučila som sa, že aj keď prídeme o rodičov, život môže pokračovať ďalej. Vďaka podpore rodiny a osobných asistentov môžem žiť dôstojne, samostatne a stále sa tešiť z nových zážitkov. Možno to nie je ľahké, ale dá sa to zvládnuť. A ja som vďačná, že na tejto ceste nie som sama.

Natália Bartová