Deň za dňom plynie a my prežívame... Ale skutočne ŽIJEME? Možno sa vám zdá táto otázka trochu čudná. No – skúsme sa zamyslieť. Keď deň pasívne prežívam, keď iba existujem a nič viac, vtedy nežijem, ale živorím. Ráno vstanem, idem do práce, idem z práce, pozriem telku, PC a idem spať. Ďalší deň – ráno vstanem, idem do práce... a tak dni utekajú, jeden ako druhý, fádne, nudné... A čo znamená ŽIŤ? Znamená to byť naplnený elánom, radosťou, nadšením z každej chvíľky života a šíriť to okolo seba... A to budeme len vtedy, keď budeme vidieť okolo seba krásu stvorenia, budeme citliví a vnímaví na každú maličkosť, ktorú často berieme ako samozrejmosť, budeme vďační za nádherný východ slnka, jeho teplé lúče, za bzučiacu včielku, rozvíjajúci sa púčik kvetu,... za majestátne vrchy a tiež za krásu hudby, architektúry,... za ľudský um, šikovnosť, za úsmev dieťaťa, pohladenie starej mamy,... za to, že môžeme robiť mnohé veci...
Ja som si uvedomila, že niekedy spoznám hodnotu niečoho, čo vnímam ako samozrejmosť, až keď to stratím. Až potom dokážem za to ďakovať.
Podelím sa s vami o jeden zážitok, ktorý som mala asi pred rokom. Už dlhší čas ma silno bolela ruka. Tŕpli mi prsty, všetko mi padalo a slabla mi tak, že som už v nej nedokázala udržať ani hrnček čaju. Šla som k doktorovi. „Nič sa nadá robiť, potrebná je operácia,“ povedal doktor, „a to čím skôr.“
Po operácii ma ruka ešte dlho bolela, nedokázala som s ňou normálne fungovať – umyť si tvár, pozapínať gombíky, zaviazať šnúrky, písať... Trvalo to celé týždne. Počas nich som si uvedomila, aký je to úžasný dar, keď mám zdravé obidve ruky.
Aká to bola radosť, keď som si po tých týždňoch dokázala prišiť gombík, ako veľmi som ďakovala Bohu, že som dokázala očistiť zemiak, nakrájať mrkvu... Bežné veci, úplne samozrejmé úkony, ktorých robím denne stovky,... ale nikdy predtým mi nenapadlo za to ďakovať, za tie obrovské dary, ktoré mi Boh dáva a ja som ich vôbec nevnímala. Začala som si ich vážiť a teraz často za ne ďakujem.